Prespávačka

Dvadsiata kapitola

„Ale vieš, že máš jeden problém?" prehovorila brzda radosti-oco.

„Aký?" spýtal som sa.

„Ako sa tam chceš dostať, keď auto máš na šrot?" opýtal sa otec.

„Sú autobusy, alebo si požičiam od kamošov," navrhoval som riešenie.

„A ty by si mu nepožičal naše auto? Keď už má svoju sestričku, a chce sa o ňu dobre starať?" spýtala sa manžela mama.

„No..." okúňal sa, „mám k nemu dosť veľký citový vzťah. Je s nami už toľko rokov, veď sme na ňom napríklad boli v Bulharsku, ešte keď Marcel nebol ani na svete."

„Sľubujem, že dám naň pozor! Teraz nebudem pred nikým utekať, a v utorok malo by byť pekne, tak by sa nemalo nič zlé stať."

„Áno, ujo, Marcel, si dá pozor! A ja mu s tým pomôžem, veď vidíte, čo dokážem!" pridala sa Rebeka.

„Dobre, dobre! Presvedčili ste ma. Ale staraj sa oň ako o vlastné! Ak sa mu niečo stane, odrobíš to v záhrade!" varoval ma s úsmevom oco.

To bude jazda! So starou stodvacinou.

„Ďakujeme!" poďakovali sme sa s Rebekou naraz.

„Chcela by si zobrať kamarátke aj nejaké koláčiky?" spýtala sa mama Rebeky.

Ach, už zas ide predvádzať svoje kuchárske umenie, pomyslel som si.

„Môžem," odvetila Rebeka.

„Budú sa jej páčiť. Aj Marcel mal rád moje zákusky a torty, keď bol menší, ale teraz mu už asi až tak nechutia."

„Hej, boli časy, keď som zjedol pol plechu na posedenie, ale teraz dám ledva jeden riadok. Aké zákusky máš rada?" spýtal som sa Rebeky.

„Kokosové, a dosť sa mi páčili aj marcipánové kolieska. Moja mamina nepiekla, ale vždy mi ich doniesla z cukrárne, alebo mi chutili na oslavách."

„Škoda, že teraz si ich už nemôžeš vychutnať," povedal som smutne.

„Máš pravdu, ale aspoň teraz už nie som sama! Fakt, ten rok v dome bol hrozný."

„Chudiatko, to si sa naozaj musela v tom dome cítiť strašne. Sama, bez všetkých!" poľutovala ju mama.

„No, občas tam síce niekto prišiel, ale keď som sa s ním chcela hrať, tak každý utiekol. Len Marcel a jeho kamoši zostali dosť dlho."

„A tebe sa Marcel zapáčil, tak si sa rozhodla, že sa s ním skamarátiš," usmiala sa mama.

„Áno."

„A čo vravíš na Marcelových kamarátov?" spýtal sa jej oco.

„Sú v pohode, len Karol ma veľmi nemal rád, ale nečudujem sa mu. Myslím si, že som to tak trošku prehnala aj ja! A teraz je mi veľmi ľúto, že zomrel. Preto chcem ísť zajtra na pohreb," odvetila Rebeka. Rodičia si vymenili prekvapené pohľady.

„Ako to chceš spraviť?" spýtala sa ma mama.

„Tak, že vlastne Rebeku nebude ani vidieť. Bude v kufri. Keďže sa vie trošku vzdialiť z bábiky, tak môže byť aj na pohrebe, a nik si podľa mňa nič zvláštne nevšimne. Veď aj na tom videu bolo len slabo vidieť, že tam behala," vysvetlil som svoj plán. Keď som to vravel, pripadal som si ako mafián. Dieťa v kufri. Tak, ale čo je divnejšie: mať Rebeku v kufri, alebo ju mať vedľa seba na pohrebe ako bábiku? Okrem toho, nekúpil som jej smútočné šaty, nečakal som, že bude chcieť ísť na pohreb. A teraz keď tam chce ísť...