Prespávačka

Ôsma kapitola

Skúsil som zapnúť vypínač, ale ako sa dalo čakať, nefungoval.

„Takže vystačíme si s vlastnou elektronikou," povedal Andrej. Zapol som znova kameru a išlo sa na vec.

„Vážení hostia, pozývam vás na prehliadku domu," povedal som veselo do kamery. Otvoril som najbližšie dvere. Hľadel som na obývaciu izbu. Dominovala jej veľká nábytková stena s priestranným gaučom, televízorom s veľkou uhlopriečkou a s domácim kinom. Ako sa dalo čakať, bola dosť zaprášená.

„Čudujem sa, že to tu ešte nevykradli," povedal znalecky Filip. „Takáto telka, a aj to kino, to veru nie je lacný špás!"

„Je tu aj dosť voľného priestoru, mohli by sme sa sem uložiť na noc," povedal som.

„Sem nie, uvideli by nás z ulice," povedal Andrej. Prezreli sme aj ďalšie miestnosti. Dole bola ešte kuchyňa a WC. V kuchyni som skúsil pre divákov otvoriť chladničku, ale vzápätí som to oľutoval. Miestnosť totiž naplnil neuveriteľný smrad. Z chladničky na nás zízalo niečo, čo mohlo byť predtým chutné jedlo.

„Milí diváci, môžete byť radi, že vám naša kamera neprenáša aj pachy," povedal som a musel som sa veľmi ovládať, aby diváci neuvideli môj dnešný obed v natrávenom stave.

„Fuj, to tu naozaj nikto odvtedy neupratoval?" vyhlásil Karol znechutene. „Asi sa pogrcám. Dúfam, že hore nebudú ležať mŕtvoly."

„Tie by sme už boli asi dávno cítili," povedal Andrej. „Polícia ich už isto po zdokumentovaní vraždy odniesla."

„Snáď máš pravdu," ozval sa Filip a preniesol zrak z chladničky na jedálenský stôl a stoličky. V tej chvíli jeho tvár zmenila farbu a chytil si ústa. Bolo vidno, že aj jeho obed sa tiež pýta von. V tej chvíli som si to všimol aj ja. Veľké hnedočervené fľaky na čalúnení stoličiek. Krv?

„Mám toho dosť, poďme ďalej," povedal Karol.

Rýchlo sme zavreli dvere na kuchyni a vyšli sme na horné poschodie. Uvideli sme štvoro dverí. Opäť som otvoril najbližšie a uvidel som spálňu ladenú do červena.

„Úúúúh, aké vášnivé," zhodnotil Andrej. Všetci sme sa rozosmiali. Všetci, okrem Karola. Ten hľadel na stenu. Ústa mal mierne pootvorené od prekvapenia. Alebo to bol strach? Pozreli sme sa, na čo hľadí. Jeho pohľad bol upretý na fotografiu, ktorá visela nad posteľou. Bola na nej pekná rodinka. Krásna blondínka, uhladený pán a milé, asi šesťročné dievčatko.

„Karol, čo na nich zízaš, ako na zjavenie?" spýtal sa Andrej.

„Asi sa mu páči tá blonďavá krásavica! Riadna sexica, čo?" rypol Filip. Karol naňho pozrel divným pohľadom. Keď prehovoril, všetci sme počuli, ako sa mu trasie hlas.

„Ja, ja, ja som ju videl... Dnes... Teda v noci..." vykoktal Karol.

„Snívalo sa mi s ňou," zašepkal potichu. Namieril som naňho kameru. Toto bude dobrý matroš.

„Ako vieš, že to bola ona? Nepozeral si večer nejaké porno a nesnívalo sa ti zas s nejakou blonďavou modelkou? Veď túto ženu všetci vidíme teraz prvýkrát. Ale vyzerá fakt tak dobre, že by mohla byť modelka, alebo pracovať v péčku. Nikde v správach, čo som doteraz k prípadu pozeral, nebola zverejnená žiadna fotka obetí. Ani jej, ani jej manžela alebo decka. Nič!" povedal som.

V skutočnosti som ani veľmi nepátral po správach, o tom čo sa tu stalo. Pozrel som si len, kde sa ten dom nachádza a správu čo mi poslal Dávid. Nič viac.

„Nie, nepozeral som porno. Dobre vieš, že ma to v poslednom čase nebaví. Ale jedno viem určite, žena z môjho sna je na fotografii pred nami. A veľmi ma prosila, aby som jej pomohol. Najskôr som nechápal, že čo je to za ženu a čo odo mňa chce, ale teraz to už chápem. Nemali sme sem ísť. Bolo to varovanie pre mňa!" povedal Karol a jeho oči na nás vyľakane hľadeli.