Prespávačka

Pätnásta kapitola

Na druhý deň ráno som sa nevedel dočkať vizity, chcel som zistiť, či ma už pustia domov alebo nie. Na jednej strane, by som tu aj rád zostal, aspoň by som oddialil stretnutie s Rebekou v bábike, ale na druhej strane, všade dobre ale doma najlepšie – tak sa to hovorí. Bol som tiež zvedavý, čo povedia kamoši na môj nápad s videom, ktorý vo mne skrsol včera po prečítaní Dávidovej správy. Hneď som si ho aj pekne naplánoval. Lenže je tu jedna dosť podstatná vec! Či bude chcieť Rebeka na tom videu so mnou spolupracovať.

Po klasických nemocničných raňajkách (chlieb s maslom a medom spolu s teplým kakaom) som ležal na posteli a čakal na vizitu. Čakanie sa zdalo večné. Konečne sa otvorili dvere a dnu vošli ľudia v bielych plášťoch. Medzi nimi som si všimol mladú peknú čiernovlasú praktikantku v okuliaroch. Stála by za hriech, pomyslel som si.

„Dobré ráno, ako sa cítite?" spýtal sa ma lekár.

„Ďakujem, dobre! Ani hlava ma už tak nebolí," odvetil som. Bola to pravda. Lieky mi dosť pomohli.

„To je dobre. Dnes ráno prišli aj všetky ďalšie výsledky vyšetrení. Okrem toho otrasu mozgu a pár odrenín nám nič iné nepotvrdili. Takže, dnes vás môžeme prepustiť do domácej liečby," povedal doktor.

„Ďakujem! A čo moji priatelia, Filip a Andrej?" odvážil som sa spýtať.

„Pokiaľ si pamätám, včera sa cítili celkom dobre. Ak sa ich stav nezhoršil a výsledky nám to potvrdia, pravdepodobne aj ich prepustíme do domácej liečby," odpovedal lekár.

„To som rád!" odvetil som.

„Asi o dve hodinky si môžete prísť po prepúšťaciu správu pre svojho ošetrujúceho lekára s odporúčaním ďalšej liečby. A sestra vám vydá lieky potrebné na preklenutie času, kým k nemu pôjdete, myslím, že zo zákona sú to tri dni," povedal doktor. Prikývol som.

„Tak, ak je to všetko, môžeme ísť," vyhlásil lekár a vizita sa pobrala ďalej. Bolo mi trochu ľúto, že práve teraz, keď sem prišli také pekné praktikantky, musím ísť domov. Nuž, čo, škoda, ale taký je už život!

Vzápätí mi napadlo, ako sa vlastne domov dostanem? Auto je určite rozbité na totálku. Ešte počkám, či pôjdu domov aj priatelia, a potom to môžeme riešiť spoločne.

O chvíľku prišla sestrička s liekmi. To znamená, že vizita skončila. Brnkol som Filipovi, či aj jeho pustili. Číslo nereagovalo. Čo sa mu rozbil mobil pri búračke, alebo ho má iba vybitý? Skúsil som Andreja.

„Čau!" ozvalo sa z reproduktora.

„Pustili ťa?" spýtal som sa ho.

„Hej, a teba?" zareagoval.

„Aj mňa. Nevieš, či aj Filipa?"

„Aj jeho. Bol som ho hneď po vizite pozrieť," odvetil natešene Andrej.

„Tak konečne všetci budeme doma pri svojich blízkych!" povedal som.

„Hlavne, že to tvrdí ten, čo býva sám," zasmial sa Andrej.

„Hej, ale vieš ako som to myslel. Máme však problém, moje auto je na totálku, ako sa domov dostaneme?" spýtal som sa ho.

„Neboj sa, už som to zariadil. Príde po nás môj brat," potešil ma Andrej.

„Dobre, tento problém je teda vyriešený. Vieš čo, včera som dostal super nápad, ale prezradím ti ho až doma," povedal som.

„No to som zvedavý. Tie tvoje nápady! Mňa skôr zaujíma, kedy bude posledná rozlúčka s Karolom?" zmenil Andrej tému.