Prespávačka

Trinásta kapitola

„Ešte stále neveríš na duchov?" spýtal sa Karol celý biely od strachu.

Neodpovedal som. Bol som otrasený ako všetci. Vôbec netuším, čo mohlo Filipa vtiahnuť do skrine. Znova som sa na ňu pozrel. Taká prázdna pôsobila len ako nevinný kus nábytku.

To nemohol byť Dávid, presviedčal som seba. Toho by sme tu určite videli. Vonku sa silno zablyslo, všetko osvietilo a vzápätí nastala tma. Bolo počuť len burácanie hromu a silný klepot dažďových kvapiek.

„Musíme rýchlo zavolať záchranku," povedal Andrej, a vytiahol telefón. Mobil bol vybitý.

„Do riti, už aj môj!" zanadával.

„Čo teraz?" spýtal sa ma Karol.

Moja otrasená myseľ sa snažila vypracovať nový variant.

„Pokúsme sa ho dostať k autu, a potom rýchlo nájsť v meste nemocnicu alebo pohotovosť. Hlavne už vypadnime z tohto domu!" vyhlásil som a zobral Filipa. Andrej mi s ním pomohol. Po pamäti sme kráčali v tej tme.

„Keby sme mali aspoň maličké svetlo," prosíkal Karol.

„Nebudú mať v izbe v stolíkoch baterku? Vieš, pre prípad, keď zhasne v domácnosti elektrika," napadlo Andreja. Nahmatal som dvere do rodičovskej izby a vošli sme dnu. Filipa sme položili na posteľ a vrhli sme sa k nočným stolíkom. Znovu sa zablyslo. Pohľad mi padol na fotografiu. OPÄŤ BOLA NEPORUŠENÁ!!!

„Pozrite sa, pozrite sa! Tá fotka je znovu bez prasklín! Hádam mi už teraz uveríte!" zakričal som na kamošov a ruky mi otvárali zásuvku stolíka. Prehrabával som sa v nej. Opäť sa zablyslo.

„Dobre, mal si pravdu! Ale poďme už radšej preč!" počul som Andrejov hlas z opačného konca postele a všimol som si, že prehľadáva nočný stolík na druhej strane.

„Mám niečo," ozval sa o chvíľu jeho hlas a osvetlilo nás svetlo baterky.

„To bola výborná intuícia!" pochválil som Andreja, „Zoberme Filipa a poďme rýchlo preč!"

Andrej mi podal baterku a spolu s Karolom zobrali nevládneho Filipa a pokračovali sme ku schodom. Svietil som im na cestu.

Keď sme konečne zišli dolu, to čo sme uvideli, nás prinútilo zastať. O vchodové dvere bola opretá bábika. Tá bábika, ktorá rozhodne mala byť v detskej izbe. Nikto z nás ju nikam neprenášal. Aj teraz sa na nás uprene pozerala. Tváril som sa, že ju nevidím a pristúpil som k dverám. Musel som ju odsunúť nabok, aby som mohol dvere otvoriť. Boli zamknuté!

My sme ich však nezamkli.

„Čo robiť?" rozmýšľal som nahlas.

„Vykopni ich!" ozvalo sa. Pokúsil som sa dvere vykopnúť. Natiahol som nohu dozadu, a celou silou som sa snažil urobiť výkop. Lenže moju nohu niečo zadržalo. Pozrel som sa a skoro som to nezvládol. MOJU NOHU MALA V MOCI BÁBIKA!! Očami som hľadal priateľov. S údivom hľadeli na tú plastovú napodobeninu ženy, ktorá mi držalo nohu. V tej chvíli sme začuli detský hlas.

„Kam idete? Veď ja sa chcem s vami iba hrať! Ocko a mamička tu už nie sú. Som tu taká sama a nemám sa s kým hrať. Budeme sa hrať spolu, dobre?"

Hoci nie som slabá povaha, nebolo mi všetko jedno. Dúfam, že nikto z kamošov nezafarbil svoje nohavice zvnútra. Našťastie môj mozog bol nastavený na úplne iný cieľ - zachrániť Filipa a vypadnúť z tohto domu.

„Rýchlo do obývačky! Von sa dostaneme aj cez okno!" kričal som. Pozbieral som všetky sily a striasol som ten kus plastu zo seba. Rozbehol som sa do obývačky s cieľom vybiť okno. Schytil som ťažkú vázu, ktorá mi prišla pod ruky a už som ju chcel hodiť do okna, len ma zabrzdil výkrik, ktorý sa za mnou ozval. Obzrel som sa a uvidel som Andreja ako sa skrúca na zemi od bolesti a drží sa v rozkroku. Karol zatiaľ súperil s bábikou, ktorá na neho útočila! Filip ležal na zemi vedľa nich. Sám neviem, čo ma to napadlo, ale prehovoril som:

„Rebeka!" povedal som najpokojnejšie ako som vládal. Bábika prestala zápasiť s Karolom a otočila ku mne hlavu.

„Chceš sa so mnou hrať?" spýtala sa detským hlasom. Karol ju striasol zo seba a vrhol sa k Filipovi.

„Rád by som, ale ako vidíš, som na odchode," odvetil som.

„A kam ideš?" spýtala sa zvedavo. Bolo veľmi zvláštne viesť rozhovor s tým kusom plastu s veľkými očami. A desivé bolo ešte aj to, že na mňa hľadela a ústa sa jej pri rozprávaní ani nepohli. Stále ich mala zavreté. Mozog mi velil: „Nevšímaj si to a udržuj rozhovor, získaj čas, aby priatelia mohli konať!"

„Domov," odpovedal som.

„Ale ja nechcem, aby ste odišli! Nemá sa tu so mnou kto hrať," povedala bábika. Medzitým chlapci s Filipom prešli do obývačky.

„To mi je skutočne veľmi ľúto, Rebeka. Ale my fakt musíme domov a hlavne musíme pomôcť priateľovi," odpovedal som predstierajúc pokoj. Ten som však rozhodne necítil.

„Prečo ste sem teda prišli, keď sa nechcete so mnou hrať?" spýtala sa plastová Rebeka. Začul som za sebou rinčanie skla. Karolovi sa podarilo rozbiť na obývačke okno.

„Marcel, poď!" skríkol na mňa Karol.

Cúvajúc a pritom hľadiac na bábiku som vošiel do obývačky.

„Nechoď, prosím!" naliehala bábika.

„Musím!" odpovedal som.

„Neotravuj," povedal Karol a zaplesol dvere na obývačke. Z druhej strany dverí sa ozval buchot a krik.

„Nechoďte preč! Chcem sa s vami hrať!" počuli sme dievčenský hlas za dvermi.

„Drž hubu!" zakričal Karol a snažil sa zatarasiť dvere, ktoré som stále držal.

„Poďme rýchlo!" kričal Andrej.

„A čo technika?" spýtal som sa nevšímajúc si buchot za dverami.

„Na tú teraz kašlime, chceme mať Filipa v poriadku! Vidíš, čo sa tu deje!" zavrčal Karol a spolu s Andrejom tlačili k dverám veľké kreslo. Podarilo sa nám ním dvere aspoň na chvíľu zatarasiť. Andrej rýchlo preliezol cez rozbité okno. Spolu s Karolom sme podali Andrejovi ponad vytŕčajúce kúsky skla bezvládneho Filipa. Potom Karol preliezol za Andrejom. Nasledoval som ho. Pri preliezaní som sa šmykol na mokrej rímse a v snahe zachovať stabilitu som si porezal ruku o kus vytŕčajúceho skla. Strašná bolesť!

Držal som si silno krvácajúcu ranu, pričom zranenou rukou som šmátral vo vrecku po kľúčoch od auta. Podarilo sa mi ich nájsť, a odomkol som auto. Karol s Andrejom dotiahli Filipa k autu. Nikto z nás si nevšímal vodu, ktorá sa na nás liala z oblohy. Otvoril som zadné dvere a chceli sme tam uložiť Filipa. Lenže v aute už niekto sedel.

Bábika! Pozerala na nás svojimi nevinnými očami.

„Poďte sa so mnou hrať," povedala pokojne.

„Nik sa s tebou nebude hrať a daj nám už pokoj!" zavrčal na ňu Karol, schmatol ju a vyhodil z auta. Rýchlo sme tam položili bezvládneho Filipa. Andrej si k nemu prisadol. Medzitým Karol si vybíjal zlosť na bábike, ktorú vyhodil. Ležala na zemi v blate a Karol po nej zúrivo skákal. Bolo počuť len lámanie plastu a detský plač!

„Karol, tu máš kľúče, ja to asi s tou rukou nedám!" zakričal som na Karola a podal som mu kľúče .Rýchlo sme nastúpili do auta a naštartovali sme.

„Padáme, kým nás niekto neuvidí!" vyhlásil Andrej a Karol dupol na plyn.

„Vieš, kde je nemocnica?" spýtal sa ma Karol.

„Neviem, skús zahnúť doľava," odvetil som.

„Dobre," odvetil Karol, „Len poďme!" Dážď neutíchajúco bubnoval na auto. Zdalo sa mi, že na stĺpe vidím písmeno H a pri ňom šípku rovno.

„Už viem, kde je nemocnica! Teraz som videl značku! Bola na nej šípka rovno," potešil som kamarátov.

„Super, tak sleduj ďalej!" povedal Karol a zrýchlil. Po chvíli som uvidel ďalšie značky, oznamovali železničné priecestie. Dvestoštyridsať metrov, stošesťdesiat metrov, stierače behali po skle ako divé, ale viditeľnosť bola aj tak slabá. Zrazu Andrej zozadu skríkol:

„ČO ROBÍŠ?... STOJ, STOOOJ, STOOOOJ!"

Neskoro.