Prespávačka

Sedemnásta kapitola

Keď som konečne vstal od počítača, bol už večer. Až teraz som si uvedomil, že som od rána, okrem raňajok, nič nejedol. Pozrel som sa do chladničky. Našťastie sa mi podarilo nájsť nejaké jedlo. Zásoby dokúpim až zajtra. Počas večere som sa rozprával s Rebekou.

„Fakt nevieš, čo mohlo spôsobiť, že som videl tvoju smrť? Nemohli to zapríčiniť duchovia tvojich rodičov? Možno mi chceli niečo oznámiť!"

„Neviem. Keď som zomrela, skúšala som ich všade hľadať, ale videla som len ich ležiace telá. Aj som na nich volala, ale neozývali sa," odvetila smutne Rebeka.

„A nepočul ťa niekto? Veď keď hovoríš so mnou a s kamošmi, počujeme tvoj hlas!" spýtal som sa.

„Myslím, že možno aj počul, ale pripisoval to zvukom z ulice. Veď aj ten chalan, ktorý vám navrhol návštevu v našom dome povedal, že z nášho domu bolo počuť plač. No a to bol môj plač! Aj vy ste ho počuli, keď ste boli u nás. Aj keď na vás som to už trochu s tým plačom hrala. Predtým som plakávala skutočne a oveľa častejšie, bolo mi veľmi smutno za mojimi rodičmi. Asi sa už s nimi nestretnem..."

„Rebeka, a kde vlastne teraz si? Nuž, teraz si tu u mňa v kuchyni, ale predtým si vravela, že tam, kde si, je možné všetko!"

Práve táto vec ma veľmi zaujímala.

„Neviem to presne opísať. Vidím aj teba, aj dom, kde som žila, ale vidím aj niečo iné. Najviac som to vnímala, keď som bola v nemocnici ako darček v krabici pre teba. Tam toho bolo veľa!"

„Čoho?" spýtal som sa, no vzápätí som si uvedomil, že odpoveď je jasná.

„Duší!" potvrdila Rebeka moju domnienku.

„Hm, a dokážeš s nimi komunikovať?" opýtal som sa zvedavo.

„Skúšala som to, ale neboli veľmi zhovorčiví," odpovedala Rebeka. Z jej hlasu bolo cítiť rozpaky.

„Zaujímavé, a videla si tam aj Karola?" opýtal som sa na kamaráta.

„Nie, nevidela. A ani mojich rodičov. Asi sú už aj s tvojim kamarátom v nebíčku!"

„Takže, to, kde si teraz, nie je nebo?" opýtal som sa.

„Myslím, že nie!"

„A je nejaká šanca, aby si sa dostala do neba?" spýtal som sa s úmyslom pomôcť mojej novej kamarátke.

„Neviem," smutno prehovorila Rebeka.

Keď som dojedol, obrátila sa znovu na mňa:

"Čo budeme teraz robiť?"

„Ak chceš, môžeme si pustiť nejakú rozprávku," navrhol som.

„Radšej by si mi mohol ukázať vaše videá. Chcela by som vidieť, ako vyzerali ostatné vaše prespávačky."

„Dobre," odvetil som.

Špinavý riad som dal do umývačky, zapojil som externý harddisk do telky a pustil som Rebeke našu tvorbu. Videá sa jej veľmi páčili. Najviac sa smiala na tom, ako sme skúsili vliezť v cirkuse do stanu so zvieratami, a ako sme boli z toho všetci polepení. Pre mňa to bol akýsi spätný pohľad na našu youtuberskú kariéru. Od úplného začiatku, kedy sme ako mladé uchá plné strachu, boli vopchatí v supermarkete v regáli za toaletnými papiermi, potom noc v kine s kopou filmov, tajomné nočné kúpanie sa v akvaparku, až po posledné video z Dlhej ulice 56. Tam sme boli tiež riadne roztrasení!

A kam nás to všetko doviedlo? Karola k odchodu na večnosť, a mňa k rozhovoru s bábikou, ktorá mi odpovedá hlasom mŕtveho dievčatka! Pozrel som sa na bábiku s veľkými očami, vôbec mi nepripomínala malé dievčatko, mal som toho dosť a preto som zahlásil: