Prespávačka

Jedenásta kapitola

Keď som znova prišiel k sebe, ležal som na posteli chrbtom opretý o stenu. Civel som na otvorenú skriňu. Srdce mi strašne bilo. Cítil som ako zo mňa steká pot. Nevedel som pochopiť, čo sa to práve stalo. Pamätal som si iba na to, že som skúšal nájsť vinníka, čo nás tu straší s prasknutým sklom na fotografii. Postupne sa mi vracala pamäť a mozog vyhodnotil, že som videl posledné okamihy zavraždeného dievčatka.

Tu teda zabili tú malú. V skrini. Myslela si, že to bude bezpečný úkryt, ale mýlila sa. Striaslo ma, keď som si predstavil, že som sa dotkol jej krvi. Na jednej strane ma zážitok desil, ale na druhej strane som bol rád, že som priamo nevidel zavraždenie dievčatka. A ani vraždu jej rodičov. To by ma dostalo ešte viac. V hlave mi stále zneli Karolove reči o duchoch. Čo ak mal pravdu? Čo ak duchovia existujú? Nie, to nemohli byť duchovia! Možno som si zdriemol a bol to len sen. Uštipol som sa, aby som tú hypotézu potvrdil. Žiaľ, pocítil som skutočnú bolesť a tá moju hypotézu okamžite vyvrátila. Pohľad mi padol na zem. KAMERA! Stále nahrávala. Možno nájdem odpoveď, čo sa to so mnou dialo. Schmatol som kameru a chcel som zistiť, čo vlastne nahrala. Rýchle som ju pretočil do časti, kde vchádzam do izby. Zatiaľ bolo všetko v poriadku. Na malej obrazovke bolo vidno ako som rukou prehrabol oblečenie, a aj ako som sa dotkol krvavého fľaku. Vtom začal záber chvíľku divne rotovať. To mi vypadla kamera z ruky. Keď sa záber ustálil, bolo vidieť, ako mierne omámený cúvam od skrine, pričom narazím na posteľ a spadnem na ňu. Videl som na svojej tvári akýsi divný, prázdny výraz a seba ako tam ležím bez pohnutia. Osem minút na kamere ten istý obraz.. Potom sledujem seba ako sa začínam mrviť a preberať k vedomiu.

Vypol som kameru a rozmýšľal. Mám zobudiť kamošov a máme odtiaľto vypadnúť? To, čo mi kamera ukázala, bolo výsledkom pôsobenia nadprirodzených síl? Alebo ma zmohol len mikrospánok, a to čo som videl bol iba sen? Opäť som začal namáhať svoju pamäť v snahe rozuzliť to. Ale udalosti  na mňa pôsobilo príliš živo a bdelo.

„Bol to len sen," presviedčal som sám seba. „Nič viac, iba krátky mikrospánok. To sa stáva!" Vstal som z postele a zavrel skriňu. Pozrel som sa von oknom. Stále pršalo, ale vyzeralo to, že búrka pomaly odchádza. Vyšiel som z izby a zavrel za sebou dvere. Na chodbe som pocítil silné nutkanie vojsť do rodičovskej izby a pozrieť tú fotku, ale odolal som. Aktuálne bolo mojím cieľom vrátiť sa ku kamošom a pokúsiť sa ešte zaspať. Opatrne som zišiel po schodoch a vošiel do obývačky. Kolegovia stále spali. Snažil som sa nikomu nestúpiť na hlavu a prešiel som k svojmu spacáku. O minútu som už v ňom ležal a ani neviem ako a kedy som zaspal.

O druhej zazvonil budík na mobile. Prekvapivo som spal celkom dobre. Nemorili ma žiadne ťažké sny.

„Vyspatý?" spýtal som sa Andreja, ktorý sa práve preťahoval.

„Dá sa povedať. A ty?"

„Hej, je to lepšie spať v spacákoch, ako na regáloch," spomenul som pri tom prvú prespávačku.

„Mne sa až tak dobre nespalo. Zdalo sa mi, že hore niekto chodil," povedal Filip.

„Ja som nič nepočul," odvetil som.

„Filip má pravdu, niekto tu chodil, tiež som počul kroky," pridal sa Karol.

„Nikto tu nechodil, veď sme boli všetci spolu a nik z nás nie je taký debil, aby naschvál chodil po dome. Vieš, že chceme mať túto prespávačku čo najskôr za sebou, tak načo by sa niekto budil skôr a chodil si hore dolu? Veď teraz si dáme opäť prechádzku po dome pre divákov, a potom môžeme znova spať," namietal som.

„Filip, Karol, to ste asi počuli mňa, keď som bol v noci na wecku," priznal sa Andrej.

„Na poschodí?" spýtal sa Karol.