Prespávačka

Osemnásta kapitola

„Si si tým naozaj istá?" spýtal som sa, keď som sa vykašlal.

„Na osemdesiat percent. Ale podľa profilovky by to mala byť ona. A keď píše, to, čo píše, tak to musí byť pravda!"

„Na internet sa dá napísať hocičo. Ale fakt to môže byť pravda. Idem to preveriť."

„Ako?" chcela vedieť Rebeka.

„Pozeraj!" povedal som tajomne a rozklikol som si jej profil na Youtube. Vzápätí som si dal vyhľadať jej profilovú fotku cez Google. Dobre, fejk to nie je! Skúsil som jej meno napísať na Facebook. Kopa ľudí s rovnakým menom, s fotkami aj bez nich.

„Pomôžeš mi ju tu nájsť?" spýtal som sa Rebeky.

„Hej! Toto nie je ona, a ani toto, ani ... To toľko ľudí má rovnaké meno? Ani toto. Á! Toto je ona!" Rebeka radostne ukázala na profil. Dievča na fotke sa dosť podobalo na dievča z Youtube. A navyše bola veľmi pekná.

„Hej, veľa ľudí má rovnaké meno, a aj tvoje by sa našlo viackrát, pozri!" odvetil som a na novej karte som dal na FB vyhľadať Rebeka Šimková.

„Wau, to som nevedela! Aha, táto má akých zlatých psíkov. Škoda, že mne naši nechceli žiadneho kúpiť!"

„To nie si sama. Ani mne nechceli žiadneho kúpiť. Ale zas v paneláku, by to bolo ťažšie," odvetil som a vrátil som sa späť k Lucii. Profil sedel.

„Je to isté! Na Youtube mi naozaj napísala sestra tvojej kamošky!"

„Wau, to je úžasné! Ktovie ako sa má Kamila. Mohla by som sa s ňou stretnúť?"

„Niečo vymyslíme. Ale nie hneď. Minimálne až po pohrebe Karola."

„To je dlho," zafňukala Rebeka.

„Pohreb je už o dva dni. Ak chceš, tak môžeme ísť za ňou hneď na druhý deň. Samozrejme, nemôžeme tam vtrhnúť ako neohlásená návšteva. Musíme sa jej najskôr spýtať, či by súhlasila so stretnutím."

„Ale ja dovtedy nevydržím!" vravela Rebeka.

„Vydrž! Veď teraz tu máš mňa. A poobede prídu aj moji kamoši, ktorých poznáš. Uvidíš, prejde to ako voda a stretneš sa s kamoškou," upokojoval som Rebeku.

„Sľubuješ, že tam v utorok pôjdeme?" spýtala sa ma Rebeka.

„Čestné slovo!" sľúbil som. Ešte to samozrejme musím vybaviť s Luciou. Som zvedavý, čo sa bude diať, ak odmietne. Predsa, Rebeka dokáže všeličo, mal som menšie obavy, ale radšej som dúfal, že sa návštevu podarí uskutočniť.

„Teraz budem musieť oprať tvoje oblečenie. Keď pôjdeme na návštevu, nemôžeš tam ísť v zablatených veciach."

„Ale to tu budem potom holá..." odvetila Rebeka.

„Zatiaľ sa môžeš schovať pod deku," navrhol som.

„Ale to bude trvať dlho, kým sa to operie," namietala Rebeka.

„Tak ti zatiaľ požičiam moje tričko," odvetil som.

„Dobre teda."

Vyzliekol som Rebeke špinavé oblečenie a hodil ho do práčky. Pozrel som si veľkosť oblečenia, aby som jej mohol kúpiť nové, keď pôjdem do obchodu. Potom som išiel do skrine a vytiahol som nejaké svoje staré tričko. Priniesol som ho Rebeke, ktorá sedela na gauči. Keď si ho obliekla, viselo na nej ako plachta.

„Máš to ako predĺžené šaty," povedal som.

„Hej, páči sa mi to," odvetila spokojne Rebeka.