Prespávačka

Dvanásta kapitola

Prekvapene som otvoril ústa.

„Predtým tam tá bábika nebola," hlesol som.

„Nebola, lebo si ju tam nenastražil!" odvetil Karol.

„Prosím?" spýtal som sa ho neveriacky. Toto som nečakal.

„Áno, dobre si počul! Chceš nás v tomto dome len nastrašiť! Vieš, že sa bojím duchov, a skúšaš to využiť vo svoj prospech, aby si mal zábavné video. Najskôr nám nahovoríš, že puknuté zrkadlo sa samo opravilo, a teraz si nastavil bábiku tak, aby sa na nás pozerala, keď vojdeme do miestnosti. Hlavne, že si vravel, že všetci ostaneme spolu. A ty si ideš kľudne sám na špacírku po dome, a prichystáš nám takéto neželané prekvapenia," vyhlásil Karol.

„Neviem, kto nás tú prvý strašil s tým, že sa mu snívalo s osobou, ktorú sme videli prvýkrát až večer," rypol som do neho.

„Chlapci, ukľudnite sa! Marcel, naozaj si to nemusel urobiť! A ešte, prečo sú tie periny na posteli pokrčené? Aj to si urobil ty?" spýtal sa Andrej, keď opäť prešiel lúčom svetla po izbe.

„Tú posteľ áno, ale bábiku nie, to vám prisahám!" trval som na svojom.

„A to ti len tak napadlo, pokrčiť paplóny, aby si urobil na nás bu-bu-bu?" spýtal sa ma Karol. Už som mal toho dosť! Keď to chce počuť, nech to počuje! A nech bárs aj pustí do gatí!

„Nie! Keby fungovali kamery, tak by si dačo videl. Ale nestačilo by ti to. Lebo to, čo som videl ja, kamery nezachytia!" Namieril som si svetlo na tvár, ako som to videl robiť vo filmoch deti, keď si v noci pod dekou rozprávajú strašidelné príbehy. „Keď som bol na súkromnej nočnej obchôdzke, tak, ako som vám povedal, prešiel som aj skrine. Chcel som hlavne zistiť, či je zámok v tejto skrini naozaj zhrdzavený, ako sme sa domnievali. Tak som ju otvoril. Či bol zhrdzavený, to som nezistil, lebo ma zaujalo čosi úplne iné.

Veci v skrini boli od krvi. Už, keď som bol v rodičovskej izbe mal som podozrenie, že je tu niekto ďalší, lebo počas mojej návštevy bolo sklo naozaj neporušené.

Dáky votrelec – to bolo jedno z mojich podozrení na pootvorené dvere na skrini. Preto som skúsil rukou zašmátrať hlbšie do skrine, či tam nebude niekto, napríklad Dávid. Posledné, čo si pamätám bolo, že som sa dotkol nejakých šiat. A teraz sa držte!!!

Zrazu som videl niečo celkom iné. Už som to nebol ja. Nemal som svoje telo. Nemal som svoje šaty. V okamihu som sa stal dievčatkom z fotky. A viete čo som videl?! Videl som svoje, teda jej posledné minúty. Teraz si už isto domyslíte, prečo je v skrini krv. Keď som sa prebral, nestál som pri skrini ale ležal som na posteli. Hneď ma napadlo pozrieť si zábery z kamery. Videl som seba ako cúvam dozadu s čudným výrazom na tvári, potkýnam sa a padám na posteľ. Preto tie pokrčené periny," vyrozprával som kamarátom zážitok.

Nastalo hrobové ticho. Priatelia spracovávali moje informácie.

„Chceš povedať, že si videl, ako ju niekto zavraždil?" spýtal sa ma Andrej. V jeho hlase bolo cítiť obrovský strach, ktorý sa snažil zamaskovať.

„Áno. Našťastie som nevidel priamo všetko. Teda to, ako jej guľka preletela hlavou! Posledné, čo som videl bolo, ako vrah stláča spúšť," odvetil som.

„Videl si vraha? Vedel by si ho identifikovať?" vyletelo z Karola.

Skúšal som si spomenúť na to, čo som videl. Vetrovka, kukla, rukavice, zbraň....

„Nie! Len som prežíval pocity šesťročného decka, ktoré má obrovský strach a tak sa rozplače. Teda cez slzy - jej slzy - som poriadne nevidel. Len rozmaznané siluety. Jediné, čo si pamätám, bola čierna vetrovka. Ale to asi nepomôže. Ako by si to vysvetlil polícií?