Prespávačka

Siedma kapitola

Vystúpili sme z auta a zvedavo sme si pozreli naše dočasné útočisko. Vyzeral tak, ako na fotkách z článkov, iba okolie pôsobilo neupravene. Inak to bol stále celkom moderný bledozelený dvojposchodový dom s balkónom a trojicou okien smerujúcich do ulice. Podobný, v akom možno bývaš ty, milý čitateľ, pokiaľ nebývaš v paneláku. Pridvihol som sa a ponad bránu pozrel do dvora. Okrem divo rastúcej trávy som zbadal vchod do domu. Keď som chcel stlačiť kľučku na bráne, či je otvorené, Karol ma zastavil.

„Ešte nie. Počkaj radšej na toho exota," zahundral. Rozhliadol som sa po ulici. Bola to celkom pokojná ulica. Aktuálne bola pustá. Zdalo sa mi to trošku čudné, ale pomyslel som si, že väčšina ľudí je buď v centre mesta, alebo pozerá TV. Rozhliadol som sa po ostatných domoch. Nebolo vidieť, že by niekto stál za závesmi a sledoval nás. O chvíľku som začul zvuk motora a čoskoro pri nás zastavil malý sedan. Človek, čo z neho vyšiel, potvrdil moje predstavy. Bol to vysoký chalan s briadkou, dlhými vlasmi zopnutými do copu a okuliarmi. Oblečené mal tričko a tepláky.

„Ahojte, tak ste teda došli prespať v tomto dome?" spýtal sa nás a kývol hlavou na dom. Bolo na ňom vidieť, že je z blízkosti toho domu nervózny.

„Vyzerá to tak. Ty si Dávid?" spýtal som sa.

„Áno, Dávid69, ale vlastným menom Dávid Horváth. Ty si určite Marcel, a tvoji kamoši Filip, Andrej, a Karol, že? Videl som všetky vaše videá a som fakt zvedavý, či to zvládnete aj tu," povedal Dávid.

„Pokúsime sa. Čo vieš o udalostiach, čo sa tu stali?" spýtal sa Karol a ja som vedel, kam tým mieri.

„Počkaj, ešte neodpovedaj. Skúsim to nahrať. Bude to tak zaujímavejšie," povedal som.

„Dobre," súhlasil Dávid a ja som vytiahol kameru.

„Urobíme to tak, ja poviem úvod a potom namierim kameru na teba a povieš do nej niečo o tom dome a čo sa v ňom stalo." Povedal som a Dávid nesmelo prikývol.

„Tak poďme na to." povedal som a stlačil som na kamere tlačidlo REC.

„Ahoj, tu je Marcel a vitajte pri ďalšej prespávačke. Dnešná prespávačka bude trošku zvláštna. Nebudeme spať v nejakej verejnej budove ale v rodinnom dome. Ale nie je to len tak obyčajný dom ako by sa mohlo zdať. Iste ste si niektorí všimli pod posledným videom komentár od Dávida69. Prijali sme teda jeho ponuku. Čím bude táto prespávačka zvláštna vám povie teraz on osobne," povedal som a namieril som kameru na Dávida.

„Ahojte, ja som Dávid a vďaka mne dnes točí Marcel s kamošmi prespávačku v tomto dome.. Všimol som si ohlasy na moju výzvu od ostatných fanúšikov Marcela a tak pridávam info: Marcela a jeho kamošov čaká noc v dome, kde bola pred rokom zavraždená mladá rodina. Vrah sa stále nenašiel a šíra sa zvesti, že ten dom je strašidelný. Ja, ani moji známi sme sa tam doteraz neopovážili vstúpiť, dokonca niektorí vraveli, že občas počuť z domu detský plač. Začujú ho aj Marcel s kamošmi? Zažijú v tomto dome niečo nadprirodzené alebo strašidelné? Dozviete sa to v tomto videu," povedal Dávid do kamery. Počas jeho monológu som pozoroval aj moju skupinku. Dávidove slová ich veľmi netešili.

„Ty s nami nepôjdeš dnu?" spýtal sa ho Andrej, keď som vypol kameru.

„No... Asi nie," odvetil Dávid.

„Poď, aspoň do predsiene, veď je nás tu viac, takže snáď sa nič nestane. Veď si vravel, že niektorí sa do nej už dostali, čo si hádam horší ako oni?" navrhol som.

„Áno poď. Namočil si nás do toho, tak to poď skúsiť," pridal sa Karol.

„Poď," pridali sa aj Andrej s Filipom. Dávid sa usmial.

„Dobre," prikývol. Ešte raz som pre istotu skontroloval ulicu. Bola prázdna. Tak som chytil kľučku od brány a otvoril ju. Šlo to ťažko, ale nakoniec sa brána s vrzgotom otvorila. Vošli sme všetci na dvor a zavreli bránu za nami. Nervozita by sa dala krájať. Pomaly sme sa blížili k vstupným dverám. Dúfal som, že budú otvorené. Myslím, že zvyšok si želal pravý opak. Keď som šiel rukou otvoriť dvere, na chvíľku sa ma zmocnil zvláštny pocit. Niečo ako motýle v bruchu. Nadýchol som sa a stisol kľučku. Aj tieto dvere boli otvorené. Vydýchol som si. Vošli sme do malej chodby. Viedli z nej tri dvere a schodisko. Vľavo vedľa vchodových dverí bola šatníková skriňa a skrinka na topánky. Prešiel som po nej prstom. Bola celá zaprášená.

„No, prachu tu bude asi dosť," povedal som a všetci prikývli.

„Chlapci, nejak sa tu necítim dobre," povedal Dávid.

„Ani ja. Vôbec sa mi to tu nepáči," pridal sa Karol. Filip s Andrejom boli ticho.

„Nejako to vydržíme," snažil som sa povzbudiť skupinku.

„Hm..." zahmkal Karol smutne.

„Dobre. Tak svoju misiu som si už splnil, môžem vás teda nechať osamote?" spýtal sa Dávid.

„Ako chceš. Ale dúfam, že nás neprídeš v noci strašiť," povedal Andrej.

„Neprídem," sľúbil Dávid.

„Dobre. Tak teda ahoj, zajtra sa ti ozveme," povedal som Dávidovi a išli sme ho vyprevadiť. Bolo na ňom vidieť veľkú úľavu, že odchádza z tohto miesta. Keď odišiel, spýtal sa nás Filip:

„Vážne nás nepríde strašiť? Čo ak toto všetko vymyslel len preto, aby nás sem mohol prísť v noci strašiť?"

„Neboj nepríde. Veď si videl, aký bol polepený zo strachu. Bol rád, že konečne môže odísť," odvetil som.

„Ideme si po veci?" spýtal sa Andrej.

„Hej, zložíme si ich zatiaľ na chodbe. Potom sa dáme do prehliadky domu," povedal som. Filip sa zatiaľ išiel pozrieť dozadu.

„Všade je tu veľa trávy. A do záhrady sú z domu dve okná," zahlásil.

„Dobre. Veď aj tak budeme celý čas v dome," povedal som a zobral si z auta batoh. O chvíľku sme už boli opäť všetci v dome na chodbe.

„Prespávačka môže začať," vyhlásil som.