You'll always be my Beth (ALWAYS)

Kapitola deviata

Láska je najsilnejšia. Môžeš byť akokoľvek silný, no nikdy nebudeš môcť byť silnejší, než človek, ktorý niekoho ľúbi, miluje.

Kapitola deviata

Náš vzťah s Lukasom 300dní po autonehode? Nezlepšil sa. Práve naopak, myslím, že je to horšie a horšie. A to naozaj. Odďalujeme sa čím viac.
Má to zmysel? Má to ešte skutočne zmysel? Túto otázku si posledné týždne kladiem 24/7.
A viete čo sa ešte udialo? Náš obľúbený seriál prestali natáčať. Len tak. Bum. Všetko sa nám kazí a do toho stopli NÁŠ seriál? Spojuje nás teraz niečo? Keď sme boli celý deň pohádaný bol to jediný únik z reality. Sadli sme si na (ten najviac pohodlný) gauč (teda Lukas sedel a ja som zaspávala na ňom, alebo ma masíroval zatiaľ čo ja som ležala cez neho), zapli televízor a upokojili sa. After always. After always. Seriál, ktorý vysielajú už roky, presnejšie 4roky. Bolo to o všetkom. O živote. O bolesti. O slzách. O strachu. O láske. O šťastí. O rodine. O priateľstvách. O vesmíre. O všetkom na čo pomyslíme. Bol to jednoduchý seriál, ktorý obsahoval zároveň všetko, všetko čo sa vyskytuje v našich životoch. Bol tak výstižný, že som si nebola istá, či nebol o nás. Každopádne nám vždy pomohol, bol našim kľúčom k šťastiu? K pokoji? K našej láske? Nie, kľúčom všetkému sme si boli my, sami dvaja.
Ale dnes už nie. Dnešok bol od rána iný. Lukas a ja sme na seba neprehovorili. A tak teraz trčím v kancelárii a rozmýšľam, či za to môžem ja, pretože toho za posledného vyše roka nemám dosť, okrem toho, že človek s ktorým som čakala dieťa ma nemiluje a vlastne stále nevie kto som. On vlastne poriadne ani nevie, že kto je on.

Náš život sa rútil. Náš spoločný život bol na dne a ja som to dobre vedela, len som si to nechcela priznať, nechcela som priznať, že už to nemá šancu. Snažím sa dokopať človeka, ktorý ma vôbec nespoznáva, aby ma miloval. Nemalo to šancu, my sme nemali šancu. Boli sme ako veža z kariet. Boli sme tak úžasní, tak šťastní, že sme to konečne zvládli a postavili to až dokonca, zo všetkých kariet, no stačilo jemne fúknuť, či sa jemne dotknúť spodnej karty a všetko sa rozpadlo a neostalo nič.

748. Sedemstoštyridsaťosem od nabúrania autom. Od zabudnutia. Od straty všetkého, čo som v živote mala.

,, Oh prepáč, nevedela som, že bude mať Lukas návštevu. "Poviem, keď prídem a v kuchyni varí obed brunetka.
,, Oh, to je v pohode.. Sestra? " Spýta sa.,, Sestra? Ehm.. Nie.. Bývala.. Bývalá priateľka "zakokcem sa.
,, ohh, nevedela som, že tu máš byť alebo tak.. Ja.. Nevedela som.. Bývaš tu?" Čuduje sa, keď vidí kľúče od domu, ktoré držím v rukách.
,, Áno, len som bola na par týždňov na služobke.. Ehm.. Ty si Lukasova.." Nedopoviem, pretože čakám, kým vetu dokončí za mňa ..

,, Piateľka"odpovie, au. To zabolelo. Ako myslím.. Vážne to zabolelo.
Ostala som, pretože ma o to sama požiadala so slovami 'je to aj tvoj domov, nie len Lukasov, máš právo tu byť. 'Ma pozvala sa navečeriať s ňou, očividne Lukas meškal na ich večeru. Mali sme víno.. Teda dve fľaše vína. Vyrozprávala som jej celý životný príbeh s Lukasom. Oh, sakra! Zabudla som aj na jej meno. Sakra! Jednoducho, povedala som jej o náš všetko, a to myslím, že naozaj naozaj všetko .

Na druhý deň, som sa zobudila na Lukasov hlas:,,Nie, nie, nie, nie, nie! "Kričal, vstala som a šla za jeho hlasom, teda.. Za jeho krikom. Stal v obývačke s papierom v ruke a skrvavými očami.
,, Tak čo? Si spokojná? Si konečne spokojná? " Kričal na mňa a hodil po mne papier, ktorý už zovieral v ruke.
Prepáč. Na našu večeru, na ktorú si nestihol prísť prišla tvoja bývalá priateľka a povedal mi o Vás. Zaslúžite si šancu. Nemôžem Vám to pokaziť.
-Alexia
,, Si spokojná, ničiť mi všetko čo chcem? "Zakričí hlasno.

,, Prepáč.. Stále zabúdam, že už nie si len môj. "Poviem po chvíľke a jeho odozva ma zaskočí viac než akákoľvek iná hádka.

,,To najlepšie čo sa mi mohlo stať bolo to, že som na teba zabudol. Že som zabudol na všetky spomienky spoločné s tebou. Už nikdy ťa nebudem milovať. "Povedal a vtedy som to už nezvládla. Moje srdce sa rozbilo. Srdce, ktoré som už ja dávno nevlastnila, rozbil človek, ktorý ho vlastnil a ja som ho tak milovala, tak moc som mu verila.
Teraz som vedela, že je koniec. Že týmito vetami to všetko končí. Že skúšať to ďalej bude márne. Že snažiť sa obnoviť tie spoločne chvíle, ktoré sme kedysi zažívali nie je potrebné. Nie pre neho.
Len som si slabo odkašľala, prehltla tú guču v mojom krku, zatvorila oči, otvorila a letmo prikývla. Pomaly som sa otočila, rýchlym tempom odchádzala a ešte rýchlejším tempom sa mi do očí nahrnuli slzy, ktoré sa potrebovali dostať von.
Bol to koniec. Koniec pre nás dvoch. Koniec pre naše spoločné chvíle. Pre naše spoločne strávené dni, noci, rána. Koniec pre úsmev. Je to začiatok pre slzy. Pre falošný úsmev. Pre šťastné divadlo.

Už nikdy ťa nebudem milovať. Nikdy. Nikdy. Nikdy. Nikdy . Prehrávam si neustále slová dokola a dokola. Už to nikdy nebude ako pred tým. Nemiluje ma. Miloval ma vlastne on niekedy?

Má toto ešte nejaký zmysel? Práve som prišla o človeka, o ktorého som vlastne prišla pred dvomi rokmi len som si to nechcela pripustiť, ale teraz to viem a je mi to viac než jasné. Nenávidí ma. Vlastne ja som bola tá, ktorá ho nútila spomenúť si, aj keď to možno nechcel. Možno chcel byť niekým iným, začať od začiatku, neriešiť minulosť, nájsť si nových priateľov, nájsť si novú lásku. A práve to môže urobiť teraz. Má šancu, utiekla som.

Viem, že ma nebude nikdy milovať. Len som to chcela skúsiť.

Chcem len poďakovať vs tým, ktorí si dajú tú námahu a dajú mi hviezdičku, ďakujem aj tým, ktorí si dajú námahu a prečítajú si úryvok z môjho príbehu. Pretože práve prebiehajú veľmi ťažké časi môjho života a každá láska ma poteší. Každá pochvala ma poteší. Každá šťastná chvíľa ma poteší. Som štastná, že ste tu so mnou. Ďakujem.