You'll always be my Beth (ALWAYS)

Kapitola dvadsiata deviata

„Hoci láska prináša na konci len bolesť, predsa však všetky slzy, ktoré si vyplakal, boli splatené už prvým bozkom."
- Christian Friedrich Hebbel

Kapitola dvadsiata deviata

Vedeli sme to asi všetci, bolo to očakávané. Dokonca mi to aj Teresa povedala, že dáva tomu dva dni. A tak sa aj stalo. Dva dni od mojich posledných rozhovorov s Teresou ju premohla rakovina. Rakovina, ktorá ju trápila celý život a aj tak každému pomáhala. Snažila sa zachrániť životy iným, i keď vedela, že ten jej sa zachrániť už nedá a preto sa snažila zo všetkých síl, aby prežilo čo najviac ľudí, ba i všetci. Zachránila toľké životy a bolo to vidno aj na jej pohrebe. Bolo toľko ľudí a bol krásny. Priala by si takýto pohreb. Boli tu myslím, že všetci, ktorým niekde v jej živote pomohla, všetci, ktorý jej boli vďačný.

A ja som jej bola vďačná najviac.

Prezradila mi toľko o Lukasovi, bez nej by som to tie dva roky nezvládala. Nezvládala by som odísť bez nej, no obe sme vedeli, že je to jediný a najlepší spôsob, ktorým som v tých chvíľach mohla pomôcť jemu. Čo z toho vychádza?

Teresa bola anjel.

Bola anjel, ktorý nám celý život pomáhal.

Nám obom. Anjel, ktorý nám ukázal cestu.

,, Ehm.. Nečakal som ťa tu.. Keby som vedel, že prídeš.. "Povie no nedokončí zrazu osoba po mojom pravom boku.

,, Neprišiel by si ty?" Spýtam sa odvážne ja.

,, Nie. Len.. Len som nevedel, že prídeš a keby som vedel tak tí vybavím odvoz a ostatné veci ako ostatným. Chcel som, aby prišli všetci jej priatelia. Požiadala ma o to, ale netušil som, že prídeš ty. "Povie a ja cítim, aký je skleslý. Určité je v tom aj to že vidí mňa, ale hlavne je to ňou. Ženou, ktorá nás opustila.

,, Starala sa o mňa. Bola som jedna z jej pacientok. "

,, Tak preto si prišla? To je od teba milé. "Ostane ticho.

,, To áno, ale je toho viac. Oveľa viac. Som jej vďačná za veľa. "

,, Nespomínala mi nič také, že by ste boli priateľky. "Povedal zarazene.
,, To ani ty. " Prednesiem odvážne no slabo.

,, Ja viem.. Ehm.. Prepáč, ja.. "Chce niečo dopovedať, no zrazu k nám pribehne malé 4ročné dievčatko. Cynthia. Naša dcéra..

,, Mami, pomodlila som sa a dala Terese aj kvietok a ty si jej dala vsetky tie celenky, co sme spolu uplietli? Teresa sa uz nevrati, vsak?" Povie detským, smutným hláskom hneď čo je pri nás.

,, Áno, tak ako si mi kázala. A miláčik, Teresu možno už neuvidíš, ale.. "Chcela som to dokončiť, no Lukas si k nej kľakol a dopovedal to za mňa.,, Teresa je tu. " Ukázal smerom k jej srdcu.,, Aj tu. "Ukázal zase na svoje srdce.,, Je vždy pri tebe, nikdy ťa neopustila. " Povie milo a odhrnie jej pár neposedných tmavých vláskov, ktoré jej vietor zavial kam chcel tak, ako to kedysi robil mne a ja som sa nad týmto pohľadom mohla rozpúsťať.

Dva na vlas podobné pári očí hľadiac na seba s tou istou farbou vlasou a črtmi v tvári. Keby vedel koľko vlastnosti má po ňom. Je rovnaká ako on.

,, áno, vzdycky tu bude s nami a nikdy neodide . "Povie milo a hneď podá Lukasovi ruku.
,, Ja som Cynthia. " Povie a len tak -tak vysloví svoje meno šušlavo správne. Jedna z vlastností, ktorú má po Lukasovi. Vôbec sa nehanbí, ba naopak.

,, Ja som Lukas, teší ma princezná. "Lukas príjme jej ruku a hlavou mierne prikývne.

,, Že princezná, princezná by toľko nepajedila, že? " Prednesiem po dlhšej chvíli ja a Cynthia sa jemne od hanby začervená.
,, No, poď sem trdlo, ideme sa napapať."poviem a berieme ju za jej drobnú ručičku.
,, Môžem Vás pozvať na večeru, dámy? "Spýta sa zrazu Lukas, keď už sme na odchode.