You'll always be my Beth (ALWAYS)

Kapitola dvadsiata tretia

„Deti sú neskutočne dôležité. Oni sú budúcnosťou sveta.“
–Elton John

Ospravedlňujem sa za chybu v obálke tejto kapitoly!

Kapitola dvadsiata tretia

V jeden deň máte všetko potrebné k šťastiu. Pre niekoho znamená šťastie rodina, pre niekoho priatelia, pre niekoho človek, ktorý je jeho najlepším priateľom a rodinou zároveň, človek, ktorého milujem celým svojím srdcom. Viete, kedy si môžte vtedy byť istý, že je to šťastie? Keď s tým človek rozmýšľate nad kúpou psíka, spoločného psíka, vtedy viete, že sa neoddelíte len tak ľahko.

No čo, keď potom, akoby ľusknutím prsta príde deň, moment, ktorý zničí všetko, čo sme mali? Všetko to šťastie?  Príde chvíľa, ktorú nebudeme nikto očakávať a spraví z nášho života pohromu a je len na nás, ako sa s tým vysporiadame. Zničí nás to? Zničí nás to na malé kúsky ničoho? Alebo si z toho nerobíme ťažkú hlavu?

Alebo sa postavíme opäť na nohy, potom ako sa psychicky i fyzicky zrútime? Ale.. ale aj tak sme stále zničení, však? Možno sa to navonok snažíme zakryť, darí sa nám, ale to vnútri nejde prekryť a bolí to. Tak moc to bolí.

Pred viac ako šiestimi rokmi som v ten osudový deň ani nevedela, že je osudový. Zabudol na mňa, zabudol na všetko čo sme spolu mali, zabudlo na všetko čo bolo medzi nami. Zabudol na našu lásku.

Myslela som si, že to spolu zvládneme, veď my sme sa naozaj ľúbili, budeme sa ľúbiť znovu, však?

Nie.
Nebolo to tak ľahké a nikdy nebude.
Postupom času, keď sme sa po dvoch rokoch s Lukasom úplne odsudzili začala som prichádzať na to, že to, že sa do mňa nezaľúbil znovu nebola tak úplne jeho chýba. Bola to moja. Bol to môj strach, moje prázdne miesto v srdci, ktoré malo zapĺňať naše bábo.
Prišla som na to, že som sa bála. Bála som sa, že ak by sme sa znovu tak moc milovali, možno by to bábo znovu neprežilo. Čo ak by sa mu znova stalo?

Nechcela som si to priznať, ale.. bála som sa Lukasa. Bála som sa môjho bývalého snúbenica, človeka, ktorého som milovala viac než čokoľvek iné. Ale to dieťa? Zaľúbila som sa do neho, len keď som o ňom prvýkrát započula. Zamilovala som sa do predstavy našej spoločnej rodinky.
Bála som sa Lukasa, neoprávnene. V mojej hlave bolo niečo, čo mi hovorilo, aby som sa ho bála. Bála som sa ho, pretože som si myslela, že by opäť zabil naše dieťatko.

A viete ako som to riešila? Vystriedala som niekoľko terapeutov, nepomohli mi. Objavila som niečo iné, niečo čo som si myslela, že mi konečne pomáha. Drogy.
O pár mesiacov, som prišla s pomocou Layli na to, že to tak nebude a ja sa musím spamätať.

A tak som tu, živá a zdravá. Nezávislá, za to namočená v tej istej kaluži ako kedysi.

,, Čože si?" Spýta sa vyjavene Lukas a ja len stojím, nemo, nedokážem zo seba nič dostať, naozaj mu to povedala? Len tak? Teraz? Chcela mi ublížiť, alebo čo?
,,Layla, odíď!" Poviem rázne.
,,Ale.." chce niečo namietať, no ja ju ihneď preruším.

,,Povedala som, odíď!!" Zakričím. Prepáčte susedia z vedľajšieho domu, nemôžem za to, že mám slabé nervy.
,, Elizabeth, nemyslela som to zle.."poviem jemne a snaží sa ku mne priblížiť, ihneď odstúpim.
,,Ak okamžite neodídeš, prestanem sa ovládať a vybuchnem, dobre vieš, čo bude nasledovať. Vypadni skôr, než pristane moja dlaň na tvojom líci, Layla!" Poviem rázne, už nekričím,.. aspoň sa snažím, ukľudňujem sa.
Konečne má tá mrcha, ktorú budem po neskôršej facke a hádke znovu zbožňovať odchádza.

,, Čakám na vysvetlenie." Prehovorí po chvíli ticha Lukas..
,, Čo chceš počuť? Hm? " Snažím sa nevybuchnúť.

,, Všetko? Mali sme spolu decko, mám právo to vedieť. Prečo si mi nikdy nič nepovedala? Alebo to bolo toho tvojho milovaného skurveného doktoríka?" Povie nakonci hnusne a mne sa naozaj znechutí.

,,Tak doktoríka? Ten skurvený doktorík nemal so mnou nikdy nič spoločné, nemôžem za to, že si bol ty ako skurvené decko a žiarlil si na neho úplne bez dôvodu! Bol to len a len môj doktor!! Nič pre mňa nikdy neznamenal, bol si to vždy ty! Len ty.. A keď som otehotnela, myslela som si, že konečne s tými nezmyslami prestaneš, že konečne pochopíš, že sme to len my dvaja. Ty a ja. Ty ja a neskôr aj to malé. Ale žiaril si úplne zbytočne. A vieš prečo sme havarovali, len kvôli tomu, že si domýšľavý, žiarlivý bastard!" Zakričím a do hlavy mi vbehnú opäť po čase spomienky, spomienky na to, ako som prišla o naše dieťatko, ako by mohlo vyzerať? Bol by to chlapček? Alebo by to bolo dievčatko? Bolo by po mne, alebo po Lukasovi?

Lukas stojí po tichu, nič nehovorí. Ticho. Lukas je ticho. Ja som ticho.

Po chvíli si sadne na posteľ, lokte na kolenách, hlava dole, tvár v dlaniach.
,,Nevedel som. Nikdy si mi o tom nepomohla. Keby som vedel.. keby to viem, bože! Som taký kokot!" Povie a láme sa mu hlas.
,,Vedela si, čo to bude?" Pošepká.

,, Bolo ešte skoro.." Zašepkám a nie som si istá, že či ma vlastne počul.
,, Prepáč." Zašepká a ja si k nemu sadnem na posteľ. Zhlboka dýcham, po chvíli pocítik ruky, ktoré si ma k sebe tlačum Objíma ma a ja to nezvládnem a začnem plakať, Lukas si ma privinie k sebe ešte viac, tlačí ma k sebe, ako y má nechcel nikdy pustiť. Ospravedlňoval sa za to, že tu pre mňa nebol, že sme to spolu nezvládli.

Možno sme mohli byť šťastná rodinka a možno nie. Hovorí sa, že si budúcnosť vyberáme my, je podľa toho, ako si ju zariadime my sami, podľa toho ako sa snažíme, ako zvládame žiť. V mojom prípade to tak nebolo, alebo som len nezvládala žiť?

,,Si v pohode?"  Z myšlienok ma preberie hlas Zhavii.

,,Oh.. Ehm, jasné, len som zamyslená a navyše v noci som toho moc nenaspala.
,,Deje sa niečo? Alebo v tom bol nejaký alfasamec?" Zastane zrazu s kávou v ruke.

,, Nie, žiadny alfasamec..len, len som nedávno riešila nejaké osobné veci nedávno a v podstate ešte stále nie sú vyriešené.