You'll always be my Beth (ALWAYS)

Kapitola dvadsiata ôsma

A keď už som dúfala, že sa všetko v mojej hlave a v srdci usporiadava späť, vrátil sa a všetko začala od znova.

Kapitola dvadsiata ôsma

,Ja to nezvládnem."

,,Zvládneš, ty to zvládneš. Nepoznám nikoho silnejšie. Ty, Eliz, ty si iná. Si silná, odvážna, statočná, nebojácna, krásna, si dar."

,Nezvládnem to! Musím odísť."

,,Chceš zabudnúť na minulosť, však? Chápem ťa, som tu pre teba. Pomôžem ti.".

,,Nesmieš mu to povedať. Nesmieš mu povedať, že je jeho." Stresovala som.

,,Zlato, nič sa nedozvie. Nevie o tom, že sme priateľky. Lukas.. Lukas je iný.. je iný ako kedysi.. pred tou autonehodou to bol iný človek.. stále sa smial, keď sme boli spolu. Mračil v okolí ostatných, pretože sa nechcel otvárať nikomu, len vybraným ľuďom. Ty a ja sme boli vybraté. Nikto iný tu tak nebol pre nehu ako ty. Zmenila si toho malého chlapca do dospelého muža, ktorý mal svoje ciele a šiel si za svojim. Ukázala si mu, že svet nie je len tma, hmla,.. si dar. Elizabeth, ty si dar nás všetkých." Upkojovala ma Teresa..

,,Milovala som ho..."

,,Aj on teba, Eliz, miloval ťa a stále miluje, vlastne ti to sám povedal.. len.. je to komplikované, život je komplikovaný. Lukas sa vždy správal tak, že od neho neboli vysoké očakáva. Všetci sme aj tak vedeli, že všetko zvládne. Nerobil nič, čo by nemusel. Nechcem to. Nechcel to, pretože nechcel, aby od neho ľudia mali nejaké očakávania. Chcel všetko robiť svojim tempom, sám, neotváral sa. Prišla si ty a začali ste sa učiť navzájom od seba. On sa ti otváral, ty jemu. Robila si to isté, no nie? Nechcela si byť tá skvelá dcéra. Nechcela si, aby mali od teba ľudia nejaké očakávania. Chcela si žiť podľa seba, nechcela si robiť niečo viac, chcela si byť len ty. A obaja takí ešte ste. Svojím spôsobom..

Naučili ste sa otvoriť sa navzájom, ale nikdy ste nečakali od toho druhého niečo. Boli ste len vy dvaja a okamžitý okamih. Čo sa stane, to sa stane. "

,,Ale teraz, je to už preč.. potrebujem na neho zabudnúť. Nevládzem." Slza mi nepatrne utečie z oka.

,,Ja viem, zlato, ja viem." Vtiahne ma do objatia a šepká mi upokojivé slová.

//////////
,,Budete mať dievčatko, slečna Petersonová!"

//////////
,,Tak aké dáme meno tomuto malému anjelikovi?"

//////////
,, Miláčik, nie je mi dobre už dlhšiu dobu, sama to dobre vieš. Chcem, aby si vedela, že som Vám niečo nechala. A neskáč mi do reči! Nechala som ti niečo, pretože si to zaslúžiš.. dozvieš sa o tom, až keď odídem. Zajtra ani pozajtra sa mnou už nechoď. Potrebujem sa rozlúčiť so spomienkami."

//////////
1724 dní.
Dni, kedy som trpela nad spomienkou človeka, ktorý mi dal to, kvôli čomu je môj život skvelý.
Nad spomienkou človeka, bez ktorého by som nebola tým, kým som.

Nemala som čas sa tak úplne trápiť.
Bolo tu dieťa, ktoré mali všetkú moju lásku. To dieťa vnímalo všetky moje pocity a emócie a ja som nemohla dovoliť, aby kvôli mne nejako trpela, aby videla maminu smutnú.

Deti sú zvlášne a šťastné bytosti. Je to tak naozaj?

Ako malé nemajú problémy, nemajú sa o čo starať, dať im to čo potrebujú je niekedy ľahké a niekdy vyčerpávajúce.

Sú tu pre nás a vnímajú nás taký aký sme, sú úprimné, rozkošné.

Ten mojej stačí dať marlenku a bude Vás poslúchať celý deň bez jedného nie! Dobre dobre nie vždy je to tak ľahké, je to anjelik, ale občas čert, občas nej totižto chýba otec.

A ja sa bojím momentu, kedy sa začne pýtať, pretože už je v štádiu, kedy začína vnímať, že niektoré detičky majú aj ocinov.

Prečo to tak nie je?

Táto otázka pre mňa bude zložitá. Nie som si istá, či ju len tak zvládnem.