You'll always be my Beth (ALWAYS)

Kapitola dvadsiata prvá

„Všetko, čo sa deje v tejto chvíli, je výsledkom rozhodnutí, ktoré ste urobili v minulosti.“
Deepak Chopra

Kapitola dvadsiata prvá

Bolesť. Bolesť vnímame fyzickú i psychickú. Zacítime ju udretím do údov našich tiel, zacítime ju po údere citov. Fyzická bolesť spôsobená údermi príde a o pár chvíľ,.. minút, hodín, dní, či rokov pominie a neostane po nej nič, možno len jazva. Jazva, ktorá v nás zanechá spomienky. Psychická bolesť príde s údermi citov a ostane ako jazva v našich spomienkach navždy. Ostanú tam spomienky, ktoré bolia, bolia veľmi, ale nevieme sa ich zbaviť, pretože nech sa snažíme akokoľvek, nejde to. Každý deň psychicky ubližujeme sebe i ostatným.. Niekedy možno schválne, niekedy o tom ani nevieme, no niekedy o tom vieme veľmi dobre. Ubližujeme klamstvami. Klamstvami, ktorých pravda nemôže vyjsť nikdy na povrch a nie je to pre Vaše dobro, je to pre dobro tých, ktorým tak veľmi ubližujeme.

A to bol môj prípad. S Katy som mala nesmierne dobrý vzťah, tak isto aj s Lukasom.. ale neboli to len veľké klamstvá?
Boli sme veľmi dobrí priatelia, vedeli sme toho o sebe už dosť veľa na to, aby sme jeden pre druhého trpeli a aj vtedy, keď potrebovali pomôcť s pozvaním hostí a musím Vám povedať, že to teda malá svadba nebude. Stošesť ľudí. Svadbu plánujú o rok a pár mesiacov, oficiálne prípravy sa začnú tiež až o pár mesiacov.. toto sú len také 'predprípravy'.. Predprípravy? Mňa unavilo len počítanie a zhromaždenie hostí na jeden papier. Naozaj, zívam, Katy zíva, Lukas zíva. Čo sa bude diať, keď sa budú riešiť obrúčky?

,,Super, takže stošesť hostí by sme zapísaných mali. Myslím, že teraz si všetci zaslúžime po poháriku. Čo si dáte?" Spýta sa Katy.
,,Seď, ja nám niečo donesiem. Dáte si so mnou whiskey, alebo čo Vám teda prinesiem?" Skočí jej do reči Lukas.
,,Ja si dám víno, zlato." Povie s úsmevom Katy.
,,Ja tú whiskey prosím ťa.. a nejakú brzdu ak by si bol taký dobrý.."usmejem sa tiež.
,,Fajn,. dámy, o chvíľu som späť."povie a už už mizne z obývačky.

,,Naozaj ďakujem, že si tu s nami.dnes bola a pomohla nám a fakt sme ti vďační, že si súhlasila a pomôžeš nám s prípravami.. 'se vším všudi' "zasmeje sa.
,, Samozrejme, toto je maličkosť.. rada Vám so všetkým pomôžem, neviem si predstaviť aké zložité to bude, takže čím viac rúk, tým lepšie."prehovorím so stálym úsmevom a to už prichádza Lukas s alkoholom a mojou brzdou.

A jediné čo môžem povedať po dnešnom únavnom dni? Toto je len začiatok. Este príde viac bolesti ako unavenosti.

|Časový posun o dva týždne|

Dnes máme z firmy menší súkromný večierok aj so sprievodom. Samozrejme, mohla som zavolať nejakého kamaráta, či kamarátku, ale mne sa naozaj nechcelo.. ale koniec koncov, žijeme v demokratickej krajine, však? Tak prečo mi bolo prikázané tak isto Katy a Lukasom? Normálne mi to dali príkazom!!! 'Ideš s nami a bodka!' a viete, že kedy mi to oznámili? Pred hodinou, čo bolo dve hodiny pred odchodom na večierok... To znamená, že už som si nemohla zohnať sprievod, takže som sa musela vtrieť medzi nich dvoch. Aj tak sa opijem a zabavím sa aj sama..

,, Čo tu robí ona?"spýtam sa hnusne, smutne a so zvrašteným obočím.
,,Zrejme tu je ako niekoho doprovod, naozaj sme nevedeli, že tu bude.."prehovorí Katy.
,,To je v pohode.. Ehm.. len som to nečakala a nečakal som to, že sa tu budem musieť niekomu 'vyhýbať'.."poviem s hraným úsmevom :,,Všetko je v pohode, idem na bar, donesiem Vám niečo, alebo prídete?" Spýtam sa ešte .

,, Zachvíľu sme pri tebe."prehovorí Lukas a tak sa ja vydám sa k baru.

,, Pohár jahodového šampanského, poprosím."prednesiem smerom k barmanovi pri bare.
,,Ehm.. mali by sme sa porozprávať." Prehovorí osoba za mojím chrbtom. Oh Kurva!
,,Myslím, že nemáme o čom."
,, Prestaň sa správať ako decko, Elizabeth!"povie akoby nič.
,,Ja sa mám prestať správať ako decko? Vôbec nevieš, čím som si prechádzala!!! Nemôžeš vedieť ako som sa cítila, nechápem prečo to stále robíš! Myslíš si, že vieš čím som si prechádzala a čím si prechádzam teraz, ale nemáš ani tušenie o tom, aké to je! Aké to je vidieť človeka, ktorého milujem šťastného. Šťastného s niekým iným!" Snažím sa nekričať a tak iba zvýšim frekvenciu môjho hlasu.

,,Ja viem, ale nechcem sa hádať.. Chcem tu byť pre teba a chcem, aby si tu bola.. tu pre mňa, pretože nikto iný mi nevie tak zlepšiť môj už dojebaný život, vďačím ti viac než len za to, že si ma dostala z takých sračiek.. chcem, aby sme tu boli zase pre seba a ohovárali každého, smiali sa na každom.."

,, Dvakrát dvojitú whiskey!" Zakričím smerom k barmanovi, o pár sekúnd už berie fľašu jednej z najdrahších fliaš z baru a nalieva ich do pohárov.

,, Takže na uzmierenie?"spýta sa neisto Layla.
,, Na to, že ti radám kazím život,.. a vlastne aj ty mne, takže lepšie nám to ide vzájomne. Vzájomné kazenie životov a dávanie rád je naše." Poviem už s úsmevom.

,,Wuuw, takže .. to kazenie životov si budeme musieť odložiť na neskôr, pretože za tebou stojí jeden fakt sexi chlap, takže ma ospravedlň." Povie, berie si svoj pohár a ide k mladíkovi za mnou.

,,Ahoj, máš tu miesto? Si tu sám?" Sú posledné slová, ktoré započujem a na to sa musím usmiať, zdvihnem sa zo stoličky aj so svojím, už len polo naliatým pohárikom, sa vydávam ani neviem kde.
Zrazu sa ocitnem na balkónovej terase, je to tu ako v paláci. Je tu tma, terasa je dosť veľká, takže svetlo z vnútra tu dosvieca len veľmi málo, za to to tu osvetľuje množstvo viditeľných hviezd na oblohe.

Cítim sa ako v rozprávke.

Princezná v paláci? Hahaa, jasné Elizabeth.
Sedím v tichu, len rozmýšľam.

Viem, že čoskoro budem musieť odísť, odísť z tohto mesta. Odísť od ľudí, ktorí našli šťastie aj bezomňa. Vždycky som bola tá, ktorá druhým pomáhala, chcela som, aby boli šťastní, aby mali životy, po akých vždy snívali. Možno to bolo tým, že som chcela potláčať moje problémy, chcela som ich potlačiť, aby pretvarovanie bolo ľahšie. Aby som bola pri ľuďoch šťastná a milá. Aby som nevyzerala zamyslene a smutne. Nie. Na tvári som nosila ten úsmev, ktorý som mala nacvičený, nikto nikdy neprešiel na to, že bol hraný. Nikdy. Po mojom detstve, som sa musela naučiť byť šťastná, aj keď nie som. Nenechať si pustiť ľudí do života. Neveriť im a netrápiť sa slovami, ktoré hovorili, to bola správna cesta.. aspoň pre mňa.

Čo keby som si svojou rodinou vychádzala lepšie? Čo keby som nebola len najmladšou, nezaujímavou dcérou? Čo keby som nebola mojej rodine len na príťaž? Mohol môj život byť iný? Mohla som nájsť lásku v rodine a tak nájsť aj dôveru v nej a nových ľuďoch? Mohla som byť šťastná?

Toto sa už nedozviem. Moja rodina má odsudzovala celé moje detstvo a rozhodnutie, presťahovať sa hneď na moju osemnástku, bolo to najlepšie.

Chýba mi moja veľká sestra. Sestra, ktorá tu pre mňa bola odjakživa, naučila ma sa dobre obliekať, naučila ma na tetovania, naučila ma sa maľovať, naučila ma, že ľudia sú vonku úplne iní, ako vnútri. Naučila ma, že niekedy nemáme šancu sa rozhodnúť správne, aj keby sme chceli.

,,Nie je ti zima?" Započujem za sebou hlas a strhnem sa. Zľaknem sa.
,, Ježiši, prepáč! Nechcel som ťa vyľakať.." povie opatrne a približuje sa ku mne.

,,To je v poriadku, len som sa zamyslela." Usmejem sa na neho.
,,Nie je ti zima? Nechceš odtiaľto vypadnúť? Katy šla práve s babami na nejaký hotel, pretože jej začala migréna."
,,Len trochu..to je v pohode.. a pfuu, možno aj áno?"

A ja už sa nesmierne teším na kapitolu dvadsiatu druhú! Dúfam, že táto bola o niečo zaujímavejšia, ja osobne sa teším na dvadsiatu druhú.
Malá napovedá? Čo sa stalo naposledy, keď Katy odišla?