~Just Us~ [JUST WE]

1# I MISS HIM

Hviezdy.
Je ich milióny a všetky vyzerajú na prvý pohľad rovnako, no každá z nich ma svoj vlastný príbeh. Každá z nich sa niečim líši, či už veľkosťou, alebo tým ako silno žiaria. Keď sa nad tým tak zamýšľam hviezdy toho majú dosť spoločné s ľuďmi. Možno že to je práve ten dôvod prečo ma tak zaujímajú. Každý človek na zemi je aspoň trochu viditeľný , až na jeden malinký detail. Niekoho je vidno málo iného zas až príliš. Je len na nás do akej vrstvi budeme patriť. Aj ten najmenší talent sa dokáže zväčšiť na obrovské veľkosti. Aj ten najväčší profesionál začínal ako amatér. Na to však často zabúdame.
Takto na parapete okna sedím, a hladím na tie žiarivé kilometre vzdialene guličky. Prečo je ťažké zabudnúť na minulosť, odpustiť niekomu len tak pretože ste dobrý človek. Keď sa mi len tak spustila prvá slza, hned som ju utrela a zahľadela sa lepšie na tú najžiarivejšiu hviezdu.
Naraz mi na nočnom stolíku začal zvoniť mobil. Pesnička Galway Girl od Eda Shereena sa ozývala celou izbou možno že aj chodbou. Ťažko som si povzdychla, a opatrne zišla z parapety na zem. Pomalými krokmi som podišla k stolíku. Mobil som zobrala do ruky, a zahľadela sa na jeho obrazovku zisťujúc kto mi volá.
Skutočne veľmi roztomilá fotka Sonnyho úprimne sa usmievajúc mi vyčarila úsmev na tvári. Nemusel byť ani len pri mne stačil mi len pohľad na fotku , a už som sa cítila dobre. Hovor som prijala, a priložila si mobil k uchu. ,,Ahoj" pozdravila som ho jemným chorľavým hláskom. Cítila som to ako sa pousmial. ,,Ahoj" pozdravil ma tak isto. Po počutí jeho hlasu mi naskočili po tele zimomriavky. Chýba mi jeho hrejivé objatie. Posadila som sa na posteľ. ,,Potrebuješ niečo?" opýtala som sa usmievajúc sa. ,,Nie. Chcel som ťa len počuť" povedal po tichu. Bolo to tak milé až som stratila rovnováhu, a ľahla si s úsmevom na perách na chrbát. ,,Prečo si tak ticho?" opýtal sa ma. Ja som si len pre seba pokrčila ramenami a ďalej mlčala. ,,Možno že som stratila slová" povedala som po chvíli ticha. Znovu mi pobavene zafunel do mikrofónu. Ja som pozerajúc sa na biely strop, postupne zatvárala oči. Predstavovala som si to, ako teraz vedľa mňa leží, ako sa držíme za ruky a spoločne sa pozeráme do stropu, pretože nám to príde vtipné a zároveň príjemné. ,,Chýbaš mi" povedal po tichu. V jeho hlase som započula smutný hlas. ,,Aj ty mne" presviedčala som ho.
Pokiaľ sa pýtate, prečo proste nepríde za mnou domov, alebo naopak ja k nemu. Nie je to také jednoduché. Ja a Zoe sme sa pred nedávnom odsťahovali ďaleko od nich len kvôli Louisovy. Ževraj nás potrebuje mať pod dozorom. V meste máme dokonca bližšie aj štúdium. Keďže sa teraz rieši album, uznal to jednoducho za vhodné. Nebolo to síce dva krát fér voči nášmu súkromiu, ale hádam nebudem Louisovy rozprávať o niečom, čo má ostať do neurčitej doby tajné. ,,Kiežby si tu bol"

___

Poznáte to, keď o dvanástej ráno si spokojne spite s plánom takto spať do vtedy, kým vás to neomrzí, a naraz niekto v dome začne púšťať hlasno metalovú hudbu? Pokiaľ nie tak pri najlepšom máte obrovské šťastie. Svoje unavené viečka som mierne pootvorila. Vo výhľade sa mi objavil obyčajný biely strop. Pokrčila som obočím a prehodila sa na druhý bok s tým, že budem pokračovať v mojom spánku. Všetko šlo úžasné. Prestala som ten hluk riešiť, znova som bola uvoľnená. Zoe plán má postaviť z postele zlihal. Kto mal očakávať to, že pustená hudba nie je na najvyššom volúme. Zoe to napravila. Až teraz som sa odhodlala postaviť. A však to nebolo kvôli tomu, že by mi nejak osobne vadil hluk, šlo o pani Wilson.
Pani v skutočne veľmi zrelom veku, bývajúc hneď vedľa nás. Je veľmi milá no zároveň strašne otravná.
Postavila som sa, a akoby som bola plná života vyletela z izby na chodbu. Schody dolu som zletela akoby sa nič nedialo. Aj na priek faktu že sa mi nohy plietly, som prežila bez škrabanca. Nečakajúc na nič, som vošla do veľkého priestoru kuchyni spojovanú s obývačkou zároveň Zoe spálňou, a rýchlym krokom podišla k rádiu v stene. Hudbu som vypla. Bolesť do hlavy mi vbyla rýchlo. ,,Dobré ráno" popriala mi Zoe. Nahnevane som sa na ňu otočila. Ona sa pred sporákom, v kraťasoch a dlhom tričku , krútila akoby bola na stage. Bolo to vtipné, a veľmi uvoľňujúce. Vedieť ju takto nezvyčajne šťastnú. Úplne zabudnutú hudbu som už nespomínala. Na miesto toho som ostala očarená výbornou vôňou Zoe palaciniek.
Pomalým krokom kráčajúc k stolu som si držala hlavu na mieste, kde mi neustále byla veľká bolesť. Posadila som sa, a oprela sa rukou o stôl, pri čom som si podopierala ňou hlavu.
Zoe s veľkým tanierom tancujúc prišla k stolu, a položila veľký tanier s palacinkami do stredu stola. Vonialo to skutočne úžasne. Keď Zoe priniesla ešte nutelu, no dokonalosť sama k sebe. Zoe si prisadla oproti mne naťahujúc sa po dve palacinky provlastňujúc si nutelu a lyžičku. Bolestne som sa na ňu usmiala, a natiahla sa taktiež po jednu palacinky. Všetko som robila skutočne veľmi pomaly. Tak pomaly až sa to prestávalo podobať na mňa. Zoe na mňa vyčítavo zýzala, bolo to neskutočne otravne. Pokrčila som ramenami a zahľadela sa na ňu s otázkou v očiach. Ona si položila palacinku na späť na tanier, vystrela sa a jemne sa pritlačila na operadlo stoličky. ,, Čo ti je?" Pregúľala som nad ňou obcami. Spomenula som si na jej druhý nadprirodzený pohľad ktorý dokáže všetko sčítať.
Na miesto odpovede som sa vrátila na späť k jedeniu palaciniek. Ona však ostala sedieť pozorujúc má ako jem. ,,Mohla by si prestať?" Opýtala som sa jej počas natierania si nutely na palacinku. Ona nesúhlasne pokrútila hlavou. ,,Nie nemohla. Nie si v poriadku" povedala stojac si za svojím. Toto je dôkaz jej tvrdohlavosti. Zas a znovu som nad ňou pregúľala očami. ,, Nič mi nie je" pov dala som. Ani ja som tomu neverila. Rukou som sa hrala s palacinkou. Nadýchla som sa, a zdvihla pohľad na ňu. ,, chýba mi" vyšlo zo mňa. Zoe sa na mňa súcitne pozrela a usmiala sa. ,,Aj mne" ja som prikývla a utrela si svoje spúšťajúce slzy. Možno že to je moc. No, byť mesiac od niekoho odlúčení od niekoho koho milujete, je predsa len ako mučenie. Zoe sa na mňa povzbudzujúco usmiala. Postavila sa, rýchlim krokom sa postavila za mnou. Následne má objala okolo krku. ,,čo keby že pôjdeme za nimi?" Pošepkala Mondo ucha navrch ktorému som odmietala veriť. Prekvapene som sa na ňu pozrela, že či to myslí vážne. ,, Možno že by sme im mohli spraviť také nečakane prekvapenie" pokrčila ramenami hľadajúc vysvetlenie. Ja som sa usmiala od ucha k uchu a nebezpečné sa na stoličke trupom otočila smerom k nej. Objala som ju.