~Just Us~ [JUST WE]

17#EXPLAIN IT TO ME

Sedím na stoličke v kuchyni zaborená v myšlienkach. Moje myšlienky prechádzajú ku krásnym vlasom, ku krásnym očiam, postave a starostlivosti chlapca. Tieto myšlienky však nesiahajú k Ryeovy tak,  ako k Harprovi, a to je skutočne zvláštny a nepríjemný pocit. To že mám priateľa a myslím po pri tom na jeho kamaráta. Na iného chlapca, u ktorého som sa pred pár dňami zobudila v posteli. U ktorého ma len jediný pohľad dokáže rozvášniť , podlimiť kolená.  Myslím že tu niečo nefunguje tak akoby malo. Ťažko som si povzdychla, a chytila do ruky lyžicu od čaju. Neviem čo ma na tej lyžici fascinovalo. Je to predsa obyčajná malá lyžica.

Do miestnosti vošiel unavený Sonny. Kučery ku lietali všade možne. Mám pocit že sa ešte nevidel v zrkadle. Že sa len pred malou chvíľou zobudil. ,,Dobré ráno" poželal mi vo chvíli, kedy má v miestnoti zbadal. Ja som však nič nevnímala. Myšlienky boli mocnejšie.  Zahryzla som si do pery práve vo chvíli kedy som si spomenula na tie Harperove...

Dosť.

Nadýchla som sa a postavila sa zo stoličky. Nedopitý čaj som nechala na stole, odišla som z miestnosti rýchlim krokom. Presne takým krokom, ktorým som dokázala rýchlo a avšak bezpečné vyjsť schody na poschodie. Bez klopania som vošla do Sonnyho izby. Pohľad sa mi naskytol na Hay ktorá ešte rozospatá predýchávala prežitý infarkt ktorý som jej pred malou chvíľou spôsobilá. ,,Čo sa stalo?" Opýtala sa ma po tichu s chraplavím hlasom. ,, Zbaľ sa Hayley, ideme domov"

Neviem čo sa zo Zoe stalo. Pokiaľ viem, s Ryeom sa ževraj nepohádali. Nechcela som sa s ňou však zbytočne hádať. Hádka zo Zoe je ako druhá svetová vojna. Až na to že nikdy neskončí a následky sú fatálne .
Bez akýchkoľvek námietok som sa teda zbalila do Sonnyho ruksaka. Nechávam si uňho veci, ktoré potrebovať súrne nebudem. Čiže polovica vecí ktoré som si sem zobrala. Čiže, na čo pre Boha budem brať celú batožinu, ktorá bude aj tak poloprázdna.

Sonny sa počas môjho balenia opieral o zárubňu. Nechápal to presne tak ako aj ja. Bol celú dobu v tom že odchádzam v stredu. Bol z toho sklamaní. Vlasy som si napravila, pramienky vlasov zastrčila za ucho, a hodila na chrbát tašku. Pomalým krokom pozerajúc sa do Sonnyho oči, som pred ním zastavila.
,,Nerozumiem prečo musíte ísť" odmlčal sa. ,,Dnes má prísť Jack. Chcel som ti ho predstaviť" povedal smutne stále sa opierajúc o zárubňu dverí. Ja som pokrčila ramenami a otvorila náruč. ,,ver tomu že by som to aj ja chcela vedieť" on so zvlnenými perami pripomínajúc nepodarený úsmev ma pevne objal. 

Hlavu mal položenú pri  mojich vlasoch ktorých vôňu do seba nadýchol. Potom ma ešte pevnejšie zovrel v jeho náručí, a priložil svoje pery k môjmu krku. Zanechal mi na ňom jemný bozk, a veľkú stopu po husej koži. Potom sa už len odtiahol a zahľadel sa mi do očí. ,,Je to ťažké" usmial sa. Nechápavo som sa usmiala. ,, Musíme si zvyknúť, bude aj horšie" povedala som s úsmevom..

___

Sedela som v aute šoférujúc celú cestu domov. ,,neviem či som ti vravela. Ale toto mi vysvetliš"