Cestovateľ ✓

1. kapitola

EMMA

Predierala som sa tmavými ulicami menšieho mesta v snahe neupútať na seba pozornosť pochybných ľudí, na opilcov som naozaj nemala náladu. S rukami schovanými vo vreckách teplého béžového kabátu a nosom skrytým kdesi v hĺbke jesenného šálu, bolo jediným odhaleným kúskom mojej kože čelo a časť červených líc. Dlhé vlasy mi zakrývali chrbát, akoby boli len ďalším kúskom oblečenia, ktoré mi pomáhalo udržať si ako také telesné teplo v týchto neúprosných októbrových dňoch.

Nechápte ma zle, október som vždy mala rada, no celkom som sa nestíhala prispôsobovať zmenám teplôt. Vždy som bola pomerne zimomravá, preto som si zvykla obliekať niekoľko vrstiev teplého oblečenia.

Pridala som do kroku, a to z troch dôvodov. Čím rýchlejšia budem, tým skôr znova pocítim teplo domova. Ďalej som dúfala, že keď zvýšim rýchlosť kráčania, zahrejem sa pri pohybe. A v neposlednom rade, mala som akýsi zvláštny pocit. Nevedela som si ho logicky odôvodniť, no už pár dní som sa cítila akosi inak. Aj teraz, keď som si ten pocit znova pripomenula, mi prebehol mráz po chrbte. Cítila som na sebe niečí pohľad, sledoval ma, tým som si bola istá. No aj keď som sa prudko otočila, aby som sa poobzerala, znova som nenašla nikoho, komu by patril.

Vonkoncom som nevedela, čo je horšie - otočiť sa a zbadať majiteľa tých mrazivých očí, ktoré ma už niekoľko dní sledovali, alebo znova nikoho nikde nevidieť. Nevedela som tak, či som paranoidná, a ak by som aj nebola a niekto by ma sledoval, radšej by som ho predsa len videla na vlastné oči, aby som vedela, ktorým smerom mám utekať preč, pretože takto mohol byť dotyčný kdekoľvek.

No ani dnes sa našťastie nič zlé neudialo. Nekalé pocity ma opustili akonáhle som prekročila prah nášho domu. Rodičia boli výnimočne doma. Výnimočne vravím preto, lebo to boli vášniví cestovatelia a väčšinu času trávili kdesi v divočine, ďaleko od malého mesta na Slovensku. Vždy som sa nemohla dočkať letných a zimných prázdnin, cez ktoré ma brávali na exotické a dobrodružné dovolenky, no cez školský rok som zostávala doma, také boli pravidlá. Spolu vlastnili cestovnú kanceláriu, ktorú si založili snáď ešte pred siedmimi rokmi a teraz sa im konečne začínalo naozaj dariť.

"Ako bolo s Abby?" ozvala sa otázka kdesi z kuchyne. Zložila som si šál a kabát som zavesila na ten istý vešiak ako vždy.

"Super," odvetila som a nasledovala hlas mojej mamy do kuchyne. "Hádaj, čo sme robili tentokrát," prevrátila som teatrálne očami a len tak-tak som nevybuchla do smiechu.

"Nebodaj ste znovu niečo vymýšľali v kuchyni," zhrozila sa mama.

"Nie, horšie. Abby si zaumienila, že postavíme búdu pre jej psa," vyprskla som do smiechu nad najnovším z bláznivých nápadov mojej najlepšej kamarátky.

Abigail bola tak trochu čudáčka, čo bola vlastnosť, ktorú som na nej zbožňovala. V spoločnosti pôsobila celkom nevýrazne a nemala potrebu sa nahlas pred ostatnými slovne či inak prejavovať. Na tom sme vlastne boli rovnako. No ak ju človek bližšie spozná, zistí, že bláznivé nápady neodmysliteľne patria k jej povahe.

Keď sme boli malé, Abby ma nejakým zázračným spôsobom presvedčila, že má kadernícky talent a nechala som sa jej ostrihať. Neskôr nado mnou ozajstná kaderníčka zalamovala rukami, div, že nevyronila slzy nad zúfalým prípadom, ktorý jej do salónu priniesli moji rodičia. Neostávalo nič iné, ako ma vystrihať na chlapca. Po tomto incidente som prežila zopár zvláštnych momentov v škôlke, kedy na mňa žmurkali dievčatá v presvedčení, že som chlapec.

Keď sme vyrástli do dostatočnej výšky, aby sme dovideli na koniec kuchynskej linky, tvárili sme sa, že sme v chemickom laboratóriu, miešali sme rôzne suroviny do nechutných kokteilov, ktoré dobrovoľne nasilu skončili v bruchu Abigailinho psa. Chudák si toho počas nášho detstva prežil.

Abby teraz prešla do štádia, kedy objavovala svoje kutilské schopnosti, ktoré vám predom prezradím, že boli naozaj mizerné. A tak sme dnes celý večer strávili nad drevenými latami a návodmi, ako postaviť búdu pre psa. Azda to malo byť preňho ospravedlnenie za všetky tie hnusné kokteily. Ich pes sa volal Monsiňor... bez komentára. Abbini rodičia ho volali jednoducho Dunčo, čo mal napísané aj na obojku, no zakaždým, keď som o ňom rozprávala ako o Dunčovi, Abby sa tvárila, akoby nevedela, o čom hovorím. Pre ňu to bol odjakživa Monsiňor a garantujem vám, že som sa neraz ocitla vo veľmi vtipnej situácii, keď sme ho venčili a Abby po celej ulici kričala: "Monsiňor, k nohe!" Okolité pohľady boli na nezaplatenie.

No niekoľko hodinové zízanie do nezrozumiteľného návodu ma kvalitne unavilo. Vymrznuté ruky som o seba trela v snahe ich zohriať a hneď, ako som sa zahrabala do svojej izby, vytiahla som zo zásuvky najhrubšie ponožky, aké som našla a srkala som teplý čaj. Pred spaním som sa započúvala do zlovestného kvílenia vetra, ktorý rozviroval sfarbené listy brezy pred domom. V duchu som ďakovala za existenciu múrov, ktoré ma delili od mrazivej zimy a znova som sa nemohla zbaviť pocitu, že ma vonku niekto čaká.

CARTER

Keď som si myslel, že som ho stratil v dave ľudí, ktorí sa ponevierali námestím, podarilo sa mi ho znova nájsť v tmavej úzkej uličke. Nepochyboval som o tom, že má niečo za lubom. Celý deň tak pôsobil, akoby mal niečo v pláne, no ešte som celkom neodhadol čo. Vedel som však, že to súviselo s ňou.

Už niekoľko dní ju prenasledoval a nespúšťal z nej oči. Divil som sa, že si ho ešte nevšimla, hoci musela o niečom tušiť, pretože sa obzerala viac, ako mi prišlo normálne. Chodila zababušená až po nos, nemal som tušenia, ako vlastne vyzerá a kto to je, pamätal som si len jej dlhé gaštanové vlasy a rýchly krok. No nemohol som sa ubrániť pocitu, že on o nej vie viac.

Ďalej som sa však nad ňou nezamýšľal. Moja myseľ bola zamestnaná plánom, ako ho chytiť a poslať naspäť. Snáď z neho potom dostanú, čo má za lubom. Dúfal som, že sa mi ho podarí chytiť čo najskôr, už som s ním strácal nervy a bol som si vedomý, že by to celé pátranie posunulo oveľa ďalej. No v noci vždy niekam záhadne zmizol, ani môj verný stopársky pes ho už nevedel vycítiť, a ja som svoje sledovanie musel zabaliť.