Po stopách vlkov

Vitaj v Tezene

1. Kapitola -

„Nie, nie, nie... dnes nie." Rýchlosťou svetla som vstala z postele a prezliekla sa do ako-tak čistého oblečenia, nájdeného v kope na stoličke pri písacom stole. Hodila som do tašky zošity, učebnice a vystrelila z izby rodinného domčeku. „Pardon... prepáčte." Tlačila som sa pomedzi stojacich ľudí na zastávke autobusu, keď prišla moja linka. Síce nie tá, na ktorú som pôvodne mala ísť, ale to sa stáva keď človek zaspí. Vedela som kto na tejto linke jazdí, preto som sa dôkladne pripravila na prednášku, ktoré ma čakala.

„Rony? Nehovor mi že si znovu zaspala. Už tretí krát tento týždeň." Krútila na do mnou hlavou šoférka autobusu Erika, ktorá pracovala ako dobrovoľníčka v domove, v ktorom ma našla a zobrala si ma ako dieťatko. Vyrastala som s ňou úplne odmalička a je mi ako vlastná mama. Samozrejme som si našla brigádu a platila si väčšinu výdajov. Síce tým Erika nebola nadšená, no tvrdohlavosť je moje druhé meno. Bola to moja skoro mama. Nesmelo som sa usmiala a sadla si hneď na prvé sedadlo.

„Asi mám niečo s mobilom, znovu mi nezvonil." Vytiahla som z tašky šunku, ktorú som neoprávnene nazývala mobil. Skôr to bola kalkulačka dobrá akurát tak na nastavenie budíka. Počkať, vlastne už ani to nie.

„Už som ti hovorila že ti kúpim nový. Aspoň budík. Nemusíš si na nový šetriť sama. Aj tak máš z tej brigády málo peňazí, pozerala na mňa Erika cez spätné zrkadielko. Sedela som hneď za ňou takže ma nešlo prehliadnuť.

„Ja viem..." Pozerala som do zeme. Bolo mi nepríjemné bývať niekde zadarmo a ešte si pýtať veci, ktoré som si mohla kúpiť aj sama. Aj keby mi to mala platiť Erika. „Ozaj, v piatok budem oslavovať. Samozrejme si pozvaná, k Henrymu do pizzérky." Usmiala som sa na Eriku.

„Určite nepremeškám sladkých 17 mojej najobľúbenejšej žienky." Tešila som sa že budem mať okolo seba svojich ľudí, aj keď ich nebolo veľmi veľa. Vždy som sa cítila dobre v spoločnosti ľudí. Ale nie všetkých. Svojich priateľov som si vždy precízne vyberala. Mala som taký, ako sa hovorí, šiesty zmysel na ľudí. Pri niektorých som hneď vedela, že sú úprimný a dobrý. Naopak u iných som vycítila hnev, nenávisť a zlo. Vtedy sa mi zvykli zježiť všetky chlpy na tele. Niečo ako mal spider-man. Pavúči inštinkt. Ja som to volala Rony-radar.

„Na Woodwestskú strednú." Spomínajme čerta. Už len ten hlas mi spustil môj radar. Zdola hore som si pomaly obzrela chalana, ktorý práve nastúpil do autobusu. Vyzeral celkom normálne. Nič zvláštne, čo by mohlo môj radar spustiť som na ňom nevidela. Hneď ako si zobral lístok otočil sa smerom do uličky. Len tam tak stále a pozeral do diaľky. Okej, už vidím prečo radar pípal. Je to podivín. Ako mi to prebleslo hlavou, pozrel na mňa. Pozreli sme si navzájom do očí a ja som mala zrazu bobky až za ušami. Nebol normálny. Bol iný ako všetci ostatní. Je to divné, ale dokonca aj voňal inak ako všetci ostatní. Neviem to vysvetliť, ale cítila som z neho niečo, čo mi bolo tak veľmi povedomé a pri tom tak vzdialené a nevysvetliteľné. Všimla si to aj Erika. Nie tú vôňu, to že je iný. Úplne stuhla. Nakoniec sa pohol a zo mňa opadol všetok strach. Aj keď zimomriavky som mala na tele stále.

„To bolo čudné." Pošepkala som potichu Erike.

„Uhm." Sťažka preglgla. Keď sme konečne dorazili pred moju školu, ten divný pán, teda skôr chalan vystúpil tiež. Znovu ma oblial studený pot, ale nič som si už z toho nerobila. Bola som už v škole.

„Ty vyzeráš." Uštipačne poznamenal Kail, môj spolusediaci a jeden z mojich kamarátov. Meškala som a nestihla som sa ani upraviť. Čierne havranie vlasy som mala zauzlené v neidentifikovateľnom tvare. Bledá tvár bez známky makeupu a tmavé fialovo- zelené kruhy pod rovnako tmavými očami.