Po stopách vlkov

34 kapitola

Rýchlo mi zaviazal ranu a prevliekol tričko naspäť cez hlavu. Odkašľal si zahlásil že by sme sa mali čím skôr pobrať domov. Strávili sme tu viac času, ako sme plánovali a určite nás už v Tezene niekto hľadal.

„Hej, chlapče." Počula som za mnou, ako Latius stiahol Harveyho, keď už sme sa chystali odísť. Pohľadom mi ukázal že môžem pomaly ísť a že ma dobehne. Zastala som za dverami a načúvala.

„Pane?"

„Asi.. asi bude mať horúčky a bude slabá. Odstránenie runy je nepríjemná  a bolestivá záležitosť."

„Ak sa mi snažíte naznačiť, aby som sa o ňu postaral, nemusíte. Skôr by ste sa mal zaujímať o to, čo bude ďalej s vami. Ste jej jediný príbuzný a nie, nejde mi o to vás teraz presviedčať aby ste zohrali nejakú rolu v jej živote, to od vás nežiada ani ona aj keď by bolo fajn, mať pri sebe rodinu. Ak chcete aby sa posunula ďalej a nežila život s otázkami na ktoré jej nikto nikdy neodpovie, pomôžte jej aspoň tým, že jej dovolíte si spomenúť. O ostatné sa už postarajú tí, ktorí chcú byť jej živote." Latius si vzdychol.

„Chcel by som...Chcel by som aby bola šťastná."

„A máte pocit, že ak budete súčasťou jej života.." Harvey nedopovedal.

„Pokúsim sa jej pomôcť. Nezaručujem sa tým za jej šťastie. Niekedy je nevedomosť sladšia, ako prezretie. Všetkých, na ktorých mi záležalo som od seba nakoniec odohnal. Som už starý, chlapče. Nemôžeš odo mňa žiadať, aby som sa stal súčasťou jej života. Môžeš to považovať za sebecké, no musím chrániť aj seba." Povedal to s takou istotou, až ma striaslo. Nahliadol do mojej budúcnosti? Videl niečo, čo Esme nedokázala vidieť? Po týchto slovách som sa rozhodla ďalej nepočúvať a odišla som od dverí, smerom k miestu, kde na nás čakala stará pani.

„Už som si myslela, že neprídete a chcete ma oklamať." Potiahla si z drevenej fajky, ktorú držala pevne v ruke.

„Na malú chvíľu som si aj ja myslela že z toho domu už nevyjdem." Nervózne som klepkala nohou na zemi. O čom tam toľko ešte môžu debatovať? Latius sa vyjadril. Nechce sa so mnou stretávať. Nechce ma v jeho živote a ja to akceptujem. Sme si cudzí, obaja. Snažila som samu seba presvedčiť o tom, že ho nepotrebujem. Po chvíli konečne prišiel aj Harvey. Na terase starého domu sa stále svietilo. Latius stál vonku pri dverách a nechal jemný vánok pohrávať sa s jeho vlasmi. Z diaľky som sledovala, ako rukou hľadal vypínač na stene. Keď sa na terase zhaslo, dom pohltila tma. Málokto by povedal, že na tom vrchu stojí nejaký dom a že v ňom niekto býva. V dome sa nikdy nesvietilo, jedine ak od ohňa, ktorý mu horel v krbe.

„Ako ti je?"  spýtal sa Harvey keď k nám dobehol.

„Bolo mi aj lepšie." Odpovedala som bez akejkoľvek emócii. Všimla som si ako zaťal zuby, pretože sa mu na tvári objavili ostré rysy jeho čeľusti. Obaja sme sa otočili na babičku ktorá stále fajčila svoju cigaretu.

„Môžeme ísť." Babka natiahla ruku a vystrela pred seba svoje dlhé, zvráskavené prsty.

„Dostala som vás k jeho domu. Chcem prsteň." Usmiala sa a vydýchla toľko dymu, že sa v ňom úplne celá stratila. Otočila som sa k Harveymu.

„Daj jej ho."

„Ešte nás nedostala domov." Hneval sa. Babka mávla rukou a vyčarovala zvláštny portál späť do starožitníctva.

„Pred tým než prejdete, mi ho vlož do ruky." Harvey si siahol do vrecka a zovrel päsť.

„Choď prvá, som hneď za tebou."

„Ja pôjdem prvá!" Babka ma potiahla za plášť a vrátila na miesto. Harvey už škrípal zubami od nervov. Môj prsteň, ktorý mi podarovala Erika, jej hodil do dlaní a nechali sme ju prejsť. V tesnom závese ma za ňou pošťuchol Harvey a v sekunde, ako sme prešli, začal chaos. Oslepená prechodom do starožitníctva, som začula buchot a krik. Po prechode cez portál som sa už aj tak cítila hrozne. Bolo to tým, že som zranená a moje telo sa chovalo, ako keby prechádzam portálom prvý krát.