Po stopách vlkov

5. kapitola

Pozerali sme sa na seba, akoby sme sa už nikdy nemali vidieť. Naozaj sme si boli súdení? Pri myšlienke, že ho už nikdy neuvidím, že ma Erika vezme späť na Zem sa mi urobilo zle. Kto by si bol pomyslel že pri myšlienke na zem sa mi niekedy bude chcieť vracať?

„Pán Bancroft, viete mi vysvetliť prečo nie ste na ubytovni? Slnko vám určite nerobí dobre." Usmiala sa na Cyrana, pre mňa veľmi falošným úsmevom, krásna hnedovláska. Bancroft. Uvedomila som si že som sa bozkávala s niekým, koho vôbec nepoznám. Doteraz som predsa ani nevedela ako sa volá. Zacítila som v sebe odrazu nával zúrivosti. Zvláštne je, že nebola moja. Pozerala som na Cyrana, ako kráča preč a mrmle si dačo popod nos. Je možné, že by zúrivosť ktorú cítim bola jeho?

Nespoznávala som samu seba. 

„Prečo si to dovolil?" Otočila som sa späť na Eriku. Jej otázka, mierená Atlasovi, zostala visieť vo vzduchu, ktorý sa ako mávnutím čarovného prútika nedal dýchať. Bolo mi ťažko, slnečné lúče ma spaľovali aj napriek tomu že by nemali a Erikine slová, aj napriek tomu že nič nehovorila, mi zneli v hlave ako ozvena.

„Erika Harlow, budete súdená ako vyhnanec z Melitaia. Vaše činy voči Tezenu sú neospravedlniteľné." Takto zneli posledné slová, ktoré som počula. Slová, ktoré vyšli z úst hnedovlásky. Ďalej, si už nič nepamätám.

                                                                                     ..........

„Chceme ju vidieť, už sú to dva dni, čo sme ju nevideli." V polospánku som rozpoznala hlas Cassy.

„Uhni!" To bol jednoznačne Cyran. Hneď ako som počula jeho hlas, moje telo ožilo. Krv prúdila rýchlejšie, v bruchu sa mi zamotal uzlík zvláštnych pocitov a pomaly som začala otvárať oči. Zobudila som sa v rovnakej miestnosti, ako keď som sa tu ocitla prvý krát, tu v Tezene. Takže to nebol sen. Hlavu som automaticky otočila ku dverám a jediné čo som videla, bola čierna silueta chalana, ktorý mal na hlave kapucňu svojej tmavej mikiny. S pod kapucni mu vyliezali blonďavé strapaté vlasy a hneď som si uvedomila, koľká bije.

„Atlas a Alana mi zakázali k nej kohokoľvek pustiť a zvlášť teba netopier!"

„To hovor vieš komu krivolab!" Hlas, ktorý som hneď priradila Mirande, mi skoro prepichol ušné bubienky. Potešilo ma že som si tu za tak krátky čas našla kamarátov.

„Prečo by Atlas nechcel, aby sme ju videli?" Znovu sa ozvala Cassy. Zatiaľ čo sa spolu hádali, vstala som a pricupitala ku dverám. Zastala som za chrbtom toho blonďavého diabla, ktorý vo mne za každým vyvolal búrku hnevu, takú silnú, že som mala chuť zničiť celý svet, len pre to, že sa na ňom nachádza on. Otočil sa ku mne a zahľadel sa mi do očí.

„Si hore." Usmial sa a kopnutím zabuchol dvere pred nosom mojich kamarátov.

„Čo to má zase znamenať? Prečo som tu, kde je Erika a prečo nemôžem vidieť mojich kamarátov?"

„Brzdi maličká. Nestíham si zapisovať otázky." Smial sa.

„Volám sa Veronica, nie maličká. Čo sa stalo?"

„Čo by sa stalo, si nočný tvor, ktorý cez deň nemá čo robiť vonku. Si vyčerpaná, aj keď to necítiš, tvoje telo po teleporte potrebuje odpočinok. To by mal netopier vedieť ak mu na tebe naozaj záleží." To ako, poslednú vetu precedil cez zuby, bolo divné. Akoby sa mu hnusilo, že sa o mňa Cyran zaujíma.

„Kde je Erika?" Rozhodla som sa odignorovať hlúpu poznámku na Cyrana.

„Neviem." Odpovedal stroho, zatiaľ čo miešal nejaké tekutiny pri stole, oproti postele.