Po stopách vlkov

33 kapitola

V sekunde zaťal trasúce sa pery, a jeho dlane stisli opierky stoličky tak, že mu na rukách vybehli všetky žily. Prestal sa hojdať a vstal zo svojho kresla. Harvey podišiel bližšie ku mne tak, aby ma pri najhoršom scenári vedel ochrániť. „Eleanor..." Znovu zopakoval. Prešla som poza Harveyho a prišla som sa k Latiusovi.

„Verím, že Eleanor žije a potrebuje našu pomoc." Chytila som ho za dlaň, ktorá sa mu začala triasť.

„Eleanor zradila svoju rodinu, nedokážem jej pomôcť. Čo si vôbec zač? Odkiaľ sa tu berieš? Po toľkých rokoch?!" odtiahol svoju ruku tak, aby som sa ho nedotýkala.

„Ja.. Volám sa Veronica. " Pozrela som na Harveyho, ktorý prikývol. „Viete pane.." Narovnala som sa a a spravila som krok vzad. „Vaša staršia dcéra ma zachránila. Erika ma vychovala na zemi. Do svojich sedemnástich som netušila že existuje tento svet, vychovala ma ako človeka. Obyčajného človeka. Netušila som že som niekto.. niečo iné ako človek."

„Moja drahá Erika.." Starému mužovi sa spustili slzy z očí. „Myslel som.." smrkal a utieral si slzy z líc. „Myslel som že je... Po tom procese, si každý myslel že.. že sú obe."

„Pane, Erika je mŕtva." Zostalo ticho. „Eriku.." Nevedela som či mu môžem povedať že Eriku niekto zabil.

„A Eleanor? Prečo veríš tomu, že žije?" Spýtal sa hlbokým hlasom bez toho, aby čakal na vysvetlenie Erikinej smrti.

„Cítim to. Cítim že ma niekde čaká a volá ma. Objavila sa mi v sne a chcela aby som ju zachránila. Pane, čo ste mysleli tým, že zradila svoju rodinu?"

„Ty svoju matku nepoznáš. Nevychovala ťa. Už len to by som na tvojom mieste považoval za zradu. Prečo až teraz? Prečo sa ti neozvala skôr, ak je to tak ako tvrdíš a objavila sa ti v sne." Latius sa vydal smerom ku dverám. Pomáhal si rukou, ktorou hľadal záchytné body svojho domu. S Harveym sme ho nasledovali do kuchyni. „Predpokladám, že keď ťa Erika vychovala ako človeka, o svojej rodine nevieš nič." Prikývla som a uvedomila si, že to nevidí.

„Niečo mi o matke porozprával Atlas.." Hneď ako som povedala jeho meno, Latius si odpľul na dlážku.

„Tfuj. Bezbožné meno, bezbožného chlapa." Začudovane sme sa na seba s Harveym. „Ten podliak poslal obe moje dcéry na smrť, za jeho chyby. O čo vám vôbec ide? Prečo ste tu?" Otvoril dvere, ktorými sme prišli a vyšiel na malú verandu. Bola tma a nikde nebolo vidieť ani na krok. Jediné svetlá boli v okolí domčekov a chodníkov, ktoré k jeho domu vôbec nesiahali.

„Potrebujem sa zbaviť bloku v hlave a jediný, kto mi dokáže pomôcť ste vy. Nebudem vás viac otravovať len.. len mi prosím pomôžte, niekto zakázal vidieť a vedieť moju minulosť. Ak sa mám posunúť vo svojom živote vpred, potrebujem pomoc. Možno sa mi matka ozvala, možno ju budem vedieť nájsť ak mi pomôžete." Latius sa otočil ku nám, a pozrel sa dolu, k mojim rukám. Bolo to, akoby videl.

„Nemôžem ti pomôcť, dokým máš na rukách tú vec. Ak by si ju nemala, zistil by som že más blok aj bez toho, aby si mi to povedala." Pozrela som sa na svoje ruky a prehľadávala si ich. „Takú silnú doménu som už dlho necítil, musí byť od niekoho veľmi skúseného. Nikoho takého však nepoznám." Doménu? Znovu som si začala obzerať svoje dlane.

„Tvoj prsteň." Na krku sa mi zježili všetky chĺpky, keď sa za mnou priblížil Harvey a zašepkal mi tieto slova poza chrbát. „Vytvára doménu kam presmerováva všetku silu, ktorú tvoj vlk má. Preto nič necítiš, preto sa k tebe nevie dostať. Je to ako by sa oddelil od tvojho tela." Tak preto som cítila chlad, keď som si ho nasadila. Preto som cítila ako sa v mojom tele rozlieva studený prúd keď mi Harvey v ten večer nasadil svoj prsteň. Je to ako keď duša opúšťa telo. Aj pri ceste do astrálneho sveta mi celé ochladlo. Keď vlk opustí moje telo, prejde do domény a vtedy na chvíľu pocítim chlad. Príjemný chlad a ticho.