„Prosím?" Neverila som vlastným ušiam keď mi chalan len o pár rokov starší povedal, teda skôr rozkázal, že si mám sadnúť. Vstal a prišiel bližšie ku mne.
„Potrebuješ pomôcť s výberom miesta?" Zohol sa ku mne aby mi pozrel priamo do očí. Došlo mi že je to TEN Persi. Ten, na pospas ktorého som bola odkázaná vďaka Atlasovi.
„Zvládnem to sama." Našla som si voľné miesto, ďalej od jeho stola. Určite som sa s ním nemienila dohadovať , hlavne po tom, čo som ho videla s Harveym. Jednoznačne mu to povie a on si zo mňa bude uťahovať. Hodina prebehla nad moje očakávania, ktoré priznávam, neboli vysoké. Keďže som prišla až v polovici roka, decká už mali čo to prebrané, v podstate tak, ako na iných hodinách, na ktorých som doteraz bola. Nechytala som sa vyučovania tak ako iní, no snažila som si toho čo najviac zapamätať a dať si dokopy s tým, čo už viem. Všimla som si, že veľa z nich na tom boli dokonca horšie ako ja aj keď sa doteraz pravdepodobne vyučovala len teória. Chápem, že veľa ľudí teóriu neznáša, áno ja som jeden z nich. No tu, tu som do seba vstrebávala všetko ako hubka na riad. Keď Persi rozpustil triedu, sadol si znovu za stôl a ponoril sa do papierov. Keď som už bola skoro pri vchode, zodvihol hlavu a zastavil ma.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
„Veronica, môžeš na minútku?" Teraz sa už neusmieval tak ako pred tým. Všetky decká už boli vonku z triedy a zostali sme tam len my dvaja. „Atlas ma poprosil aby som na teba dozrel. Ak by si niečo potrebovala, neváhaj sa na mňa obrátiť." Žmurkol na mňa ľadovo bielym okom a hneď potom začal znovu niečo písať do papierov.
„Prečo by o niečo také prosil práve teba? A ako to že vyučuješ predmety keď si študent?" Automaticky som mu tykala. Nebolo mi dva krát príjemné, že ma Atlas zveril do rúk chalana, len o pár rokov staršieho ako ja.
„Asi mi dôveruje viac ako iným. Rovnako ako teba, ako jedného z mála, vzal si ma pod svoje krídla. Je to môj tútor a ja som jeho pravá ruka. Prepáč aká bola tvoja druhá otázka?" Odpovedal mi popri tom, ako stále písal niečo do papierov, rozložených po celom jeho stole. Zvláštne že som ho pri ňom ešte nevidela, ak to čo tvrdí, že je jeho pravá ruka, je pravda.
„Si študent." Bola som nervózna z toho že mi nevenuje aspoň z polovice takú pozornosť, ako ja jemu.
„Som." Odpovedal stroho.
„Prečo vyučuješ portály?" Zodvihol svoj zrak a pozrel mi do očí. „Atlas mi povedal, že ak budem mať nejaké otázky môžem prísť za tebou. Mám otázku tak odpovedaj." Využila som svoju situáciu v prospech samej seba.
„Portály.. „ Zamyslel sa. „Je to v celku ťažká mágia. Trištvrte študentov s ktorými si tu dnes bola, tu boli zbytočne. Nikdy sa nenaučia ovládať svoje portály tak ako ja. Im stačí otvoriť si portál medzi ostrovmi. Atlas mi povedal že ty si iná, že dokážeš astrálne cestovať a vraj by som ťa mal vziať do svojej triedy, dať ti šancu. Aby som odpovedal na tvoju otázku, mám talent. Viem vyučovať, viem vytvoriť stabilné portály, ktoré sa len tak ľahko neroztrhnú aj keď smerujú na zem alebo... hocikam inam." Tvár mu zalial diabolský úsmev, s pod ktorého mu vyliezli dva biele tesáky. „Moje hodiny nie sú povinné. Sú len doplnkové. Robím to preto, lebo chcem. Baví ma, keď môžem povedať študentom že nie sú výnimoční a nikdy z nich nebudú hľadači." Usmial sa.
