Po stopách vlkov

12 Kapitola

Sadli sme si a v tichosti sledovali spolu západ slnka. Kým slnko zapadlo, začalo popŕchať. Chladné kvapky z neba mi chladili chrbticu, na ktorej sa mi zjavilo tetovanie, podobné tým, čo mal Harvey. On ich mal síce viac a boli modré. Moje svietili na červeno. Presne ako oči môjho vlka. Znamená to, že Harveyho vlk ma modré oči? Premýšľala som nad tým, ako asi vyzerá jeho vlk.  Bezcieľne premýšľanie ma po chvíľke prestalo baviť.

„Nechceš vedieť o čom bola dohoda s mojim vlkom?" Spýtala som sa keď už sa úplne rozpršalo a kvapky dažďa nám obom presiakli až na holú kožu pod oblečením. Musela som trochu kričať, pretože zvuk narážajúcich kvapiek do vody bol priam ohlušujúci. Malé sonogy ktoré doteraz poletovali všade navôkol sa schovali do korún stromov. Boli sme tam len on, ja a neutichajúci hrmot dažďa.

„Prečo nie si so svojimi kamarátmi?" Pozrel sa na mňa s neprítomným výrazom na tvári. „Určite sa o teba boja." Kapucňa tmavej mikiny mu schovávala blonďavú hrivu pred dažďom. Jeho zelené oči ma začali prepaľovať nepríjemným pohľadom. „Cyran určite potratil všetok rozum zatiaľ čo si bola v Tartarose. Prečo nie si s ním? Prečo si tu? Načo si prišla?!"

„Zachránil si ma pred rohatými aj pred mojim vlkom. Chcela som vedieť či si v poriadku. Myslela som..." Nedopovedala som vetu, pretože už len v mojej hlave to znelo bláznivo. Naozaj som si myslela že my dvaja by sme mohli byť priatelia a že som o neho mala strach? Mal strach aj on o mňa? Pravdepodobne áno keď za mnou prišiel až do Tartarosu. Možno mu to kázala Alana keď vedela že na neho čakám. Možno... Možno som nad tým všetkým len veľmi premýšľala a spájala veci, ktoré by spojené nikdy nefungovali.

„Nie nemyslela si. Nad ničím nepremýšľaš a všade ideš hlavou proti múru. Skús sa začať riadiť pravidlami ktoré sú tu nastavené a ani ja ani ty už nebudeme musieť byť v nebezpečenstve. Skús niekedy počúvať zdravý rozum." Prstom si ťukal do spánku. Zmena jeho nálady ma vyľakala. Nevedela som či zvyšuje hlas aby som ho počula cez kvapky dopadajúce do jazierka, alebo preto, že je nahnevaný.

„Nikto sa ti neprosil aby si ma zachraňoval." Začala som potichu, no čím viac som hovorila, tým väčšiu silu môj hlas mal. „Rovnako sa ti nikto neprosil aby si ma priniesol do Tezenu a zobral za Erikou. Sú to tvoje rozhodnutia." Až som na neho nakoniec kričala. „Nikto sa ti neprosí aby si si ma všímal.. Ty si ten, kto vždy príde prvý, nie ja! Jediný na koho by si ma byť naštvaný si ty sám. Prišla som, pretože som chcela vedieť že si v poriadku." Chcela som pokračovať a povedať mu o mojej dohode, prečo ho potrebujem a prečo je pre mňa aj napriek všetkému dôležitý, že on jediný mi môže pomôcť znovu prekročiť hranice. Oddeliť dušu od môjho tela.

„DOSŤ!" Vstal a pozrel na mňa zvrchu. „Rozprávaš nezmysli a sama to dobre vieš. Keby ťa neprinesiem do Tezenu tvoj vlk by ťa skôr či neskôr zabil ale to ti, predpokladám, drahý Cyran či Atlas dokonca ani Erika nepovedali. Keby ťa dnes nejdem zachrániť, trčala by si tam ešte teraz, trčala by si v lese, ani by si sa nedostala k Aliahovi a neskús mi tvrdiť opak. A nie, nikto iný by ťa nešiel zachrániť. Nechali by ťa tam ako nechali.." Stíchol no v sekunde hneď pokračoval. „Och a Erika. O to ma požiadala Alana, nebol to môj nápad. Na ples môžeš ísť s kým chceš, určite za tebou neprídem ako prvý, aby si to náhodou znovu nevytiahla proti mne ako zlú vec, to by ti určite zahralo do karát. Popravde, dnes si prišla ty za mnou a nie naopak. A ja viem dobre prečo si prišla." Schytil ma za rameno a vytiahol ma na nohy. Roztrhol mi ramienko ktoré mi držalo tričko okolo krku. Otočil ma a pokračoval. „Toto je znak že si so svojím vlkom uzavrela dohodu. Čím viac ich bude, tým viac tetovaní ti pribudne. Neprišla si kvôli mne, nebála si sa o mňa. Už len tá predstava v tebe určite vyvoláva hnev a znechutenie. Predstava že by si sa o mňa mohla báť, že by si ma mohla mať rada. A ak sa pokúsiš tvrdiť opak.." Vysmial sa mi.. „Ani sa o to nepokúšaj. Od začiatku som ti bol nesympatický, ale pozri, si úplne rovnaká." Otočil ma znovu k sebe a vyzliekol si mikinu spolu s tričkom. Stál predo mnou s odhalenou hruďou. Jeho tetovania ožarovali celý lesík, ktorý pod ťažobou mračien stmavol. Jeho telo ožarovalo celú moju tvár na modro. Tetovanie podobné tým mojim mi šepkali poslednú vetu ktorú vyslovil. Si úplne rovnaká. Na hrudi som si všimla nové znaky, ktoré, keď sme šli pozrieť Eriku ešte nemal. „Viem o dohodách... viac než by som chcel.. Preto som ti navrhol aby si mu to ponúkla. Aby si mu ponúkla dohodu po ktorej ťa mohol nechať ísť. Aby mal istotu že je pánom on a nie ty. Ja sám som ich uzavrel stovky aby som sa odtiaľ dostal. Dnes som kvôli tebe musel uzavrieť ďalšiu aj napriek tomu že po mojej poslednej dohode som vlka nevypustil niekoľko rokov. Dnes som musel. Kvôli tomu, aby si sa dostala bezpečne domov, aby ťa tvoj vlk nechal ísť. Dnes ma nikto nežiadal aby som za tebou išiel, aby som ťa zachránil." Znovu si sadol na kraj jazierka a ja som z hora sledovala ako mu ťažké kvapky vody dopadajú na nahú kožu. „Chcel som napraviť, čo som pokašlal. Takže ak nabudúce budeš plakať že si sa nikomu neprosila o pomoc, spomeň si na Tartaros, spomeň si na svojho vlka. Na tmu v ktorej si sa ocitla a na to že si tam mohla stráviť zvyšok života. Nikto iný by ťa odtiaľ nedostal pretože tvoj vlk je zvrátený rovnako ako ty!" odmlčal sa. „Rovnako ako ten môj." Povedal úplne potichu. „Vlk by mal spolupracovať, nie klásť podmienky."