Takto si ju zostavila moja myseľ. Takto som si ju predstavovala pri tom, ako mi o nej rozprával Atlas a takto sa mi ukázala v sne. Bola až strašidelne skutočná. Niekde v hĺbke môjho ja, som si ju musela zapamätať... aspoň záblesk malý okamih keď som sa narodila, niečo.., pretože neverím že ľudská myseľ by bola schopná niečoho takého. Vymyslieť a vytvoriť si tvár niekoho, koho vám len pred chvíľou opísali pár slovami.
„M...Mama?" Priblížila som sa ku krásnej žene a načiahla som k nej ruku. Bolo zvláštne osloviť cudziu ženu mama. Bolo zvláštne vysloviť to slovo a osloviť ním niekoho. Chcela som sa jej dotknúť, cítiť jej dotyk, jej hebkú bledú pokožku. Ona sa otočila a začala kráčať preč. Nič viac už nepovedala, nereagovala na moje slová ani na moju ruku prahnúcu po jej dotyku. Jednoducho sa otočila a vybrala sa preč. Zo zvedavosti a trochu zo strachu z tohto miesta, ktoré mi pripomínalo Tartaros, som ju nasledovala. Kráčali sme po suchej tráve, ktorá ma škrela na bosých nohách, popri jazierku ktoré sa nápadne podobalo tomu, ktoré sa nachádza pod hradbami školy. Jazierko však bolo vonku, pod holým nebom a po soche nyx, ktorá by za normálnych okolností zdobila stred tohto výnimočného jazierka, nebolo ani stopy. Namiesto nej tam stál muž, ktorý držal v rukách železné srdce a namiesto svietiaceho prachu, na nás padal popol z neba. Jediný zdroj svetla bola žena kráčajúca predo mnou.
„Eleanor?" Znovu som oslovila ženu, ktorá ma viedla preč, ďaleko od jazierka, do hustého lesa. Začala som mať pochybnosti o tom, že by to mohla byť ona. Je to sen? Je to skutočnosť? Otočila som sa k soche muža, ktorá bola stále na dohľad. Odľahlo mi, pretože som mala pocit, že sme už prešli kilometre a nevedela by som sa vrátiť späť. Keď som sa znovu otočila za ženou, stálo predo mnou niečo, čo ani zďaleka nepripomínalo moju matku, ani ženu či človeka. Pomaly som začala cúvať, keď sa ku mne obrovská rozmazaná machuľa pripomínajúca sochu muža v strede jazierka začala približovať. Moje pľúca nestíhali prijímať toľko kyslíku koľko by moje srdce potrebovalo. Opatrne som cúvala a postava muža ma prenasledovala, vznášajúc sa nad suchou trávou.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Hlavou sa priblížila k tej mojej a ja som zo strachu zatvorila oči. Cítila som ľadový dych príšery, ktorej hlava sa nachádzala len pár centimetrov od tej mojej. Jedným okom som sa pozrela do stredu jazierka, kde socha muža chýbala. V strede jazierka ležalo len železné srdce, ktoré pred pár sekundami držal muž v rukách. V okamihu keď som znovu zatvorila očí, pocítila som na svojej ruke ľadový dotyk. Strach konečne mierne ustúpil a dovolil mi otvoriť oči. Za ruku ma držala mama. Snažila so hovoriť rýchlo a stručne.
„Filia tenebrarum, excedere fines fati. Zachráň nás!" Držala ma silnejšie a silnejšie. „Zachráň nás!" Začala kričať, keď sa náhle zdvihol hlučný vietor zo zeme. Uprene na mňa hľadela akoby čakala na prísľub.
„Zachránim!" Zakričala som nakoniec cez hlučný vietor, ktorý si prudko odnášal zo zeme všetko, čo k nej nebolo pevne ukotvené. Po týchto slovách ženu, matku, pohltila temnota. Svetlo ktoré zo sebou priniesla, zhaslo a v hustom lese predo mnou, sa objavil pár červených očí. „Zachránim..." Zopakovala som sľub, hľadiac do očí samotnej temnoty. „Biely vlk slnko pohltil. Obetuj mi mesiac a ja vám dám slobodu." Počula som ako ku mne vietor priniesol tieto vety. K páru červených očí som vystrčila prostredník a zatvorila som oči. Hlboký nádych ma preniesol do zaprášenej kancelárii. Rýchlosť, ktorou som si sadla na starý gauča prebudila holubice, ktoré si zatiaľ čo som spala, robili z Atlasovej baretky hniezdo. Zatrepotali krídlami a vyleteli von pootvoreným oknom. Ich rýchli a hlučný odchod ma vyplašil a nemotorne som spadla z gauča. Kým sa mi rozprúdila krv v stuhnutých žilách a ubezpečila som sa, že som znovu tu, nie v sne, premýšľala som nad ním, a nad slovami, ktorým som nerozumela. Rýchlo som vstala a na zažltnutý papier na jednom zo stolov som ceruzkou napísala vetu, ktorú mi povedala mama, kým ma držala za ruku. Uchmatla som papier, ustlala gauč a bežala preč z kancelárie. Chodbami sa vznášala vôňa jedla. Spoza ťažkých závesov som si všimla že sa blížil večer, čo znamenalo, že som prespala celý deň.
