Po stopách vlkov

10. Kapitola

„Atlas, čo sa stalo?" Počula som ešte jeden hlas.

„Kde sú ostatní?" Spýtal sa Atlas. Ja som sa obzerala okolo seba a hľadala aspoň niekoho, kohokoľvek kto by mi povedal čo sa deje. Márne. Bola som tu sama.

„Poslal som ich do izieb. Bude v poriadku?"

„Cyran?!" Rozpoznala som hlas v diaľke. „Kde si? Čo sa so mnou deje?" Panikárila som. Bola som sama v tmavom lese. Hustá tma sa mi plazila popri nohách a ťažký vzduch mi napĺňal pľúca. Chcela som ho mať pri sebe. Chcela som aby tu bol so mnou, aby ma objal. Aby sa ma dotýkal a vniesol do mojej hlavy pokoj a ticho, tak ako to dokázal len on. Snažila som sa spomenúť si, čo sa stalo tesne pred tým, než som sa zobudila tu. Boli sme pozrieť Aliaha, ktorý bol doslova nevládny. Cítila som strach a smútok. Modlila som sa. Počkať počkať. Ja som sa modlila a prosila som bohov o pomoc. Toto je pomoc? Nevydarený vtip.

„Sama sa odtiaľ nedostane." Naliehal stále hlasnejšie a hlasnejšie Cyran, ktorého hlas ma prinútil prestať premýšľať. „Musí ho nájsť. Inak tam zostane a stratíme ich oboch. Nechcem ju stratiť." Počula som kroky. Bolo to akoby som bola stále v miestnosti pri Aliahovi, no tá sa premenila na tento hrozný les.

„Rony, ak ma počuješ, musíš nájsť Aliaha." Zacítila som jemný dotyk na mojej ruke, akoby ma niekto chytil. Keď som sa však na ňu pozrela a zovrela v päsť, nikto ma nedržal. „Musíš sa ponáhľať, nikto ťa nesmie vidieť. Si v Tartarose..." Odmlčal sa.. „ Tvoja duša je. Zdá sa.. Zdá sa že dokážeš astrálne cestovať." Čo to do pekla ten chalan tára? Tartaros? To som akože mŕtva? V priepasti o ktorej mi Cyran dávnejšie hovoril? Moja duša opustila moje telo? Astrálne cestovanie? Bože, mala som toľko otázok. „Nájdi Aliaha, jeho duša sa stratila, ak ho nenájdeš stratíme ho navždy. Bytosti ktoré nedokážu cestovať z vlastnej vôle sa nikdy nedostanú domov." Cyranov hlas znovu stíchol. Ako sa sem dostal keď nevie cestovať z vlastnej vôli? A prečo to ja dokážem? Ako je to možné?

„Ako?.. Ako ho mám nájsť?" Hlas sa mi triasol. Vedela som, že ma nepočujú. Skúsiť som to však musela. Nikto mi neodpovedal, presne ako som tušila.

„Rony, je dôležité aby si sa vyhýbala iným dušiam, ktoré by chceli a mohli ovládnuť tvoje telo, ktoré je pre nich momentálne dostupná schránka." Sťažka som preglgla guču, ktorá mi aj tak zostala v krku. Atlasove slová ma vydesili na smrť. Posledný krát som sa poobzerala okolo seba a došlo mi, že na tomto mieste som už bola. Nebolo tak tmavé a posiate hmlou, ako teraz, ale spomenula som si. Bol to les, ktorým ma viedol Harvey až pri jazero plné sonogov. Rozmýšľala som kde by som mohla nájsť Aliaha. Nevedela som o ňom až tak veľa ako Miranda, alebo Cass, ktoré by mi teraz určite vedeli pomôcť. Stále som na ruke cítila Cyranovu dlaň, ktorou ma pevne držal.

„Ako jej môžeme pomôcť?" Stisol moju dlaň pevnejšie zatiaľ čo svoju otázku smeroval na Atlasa.

„Musíme len dúfať."

„Ako ste vedel že dokáže cestovať?" Zmiatlo ma čo som počula. Atlas to vedel? Vedel že sa to stane?

„Nevedel. Dúfal som." Takže dúfal? Prečo sa ma nespýtal či to vôbec chcem urobiť? Teda. Samozrejme že by som to urobila. Ale ide o princíp.

„Atlas? Pán Bancroft? Viete mi vysvetliť prečo za mnou prišli študenti s plačom, že so slečnou Veronicou sa niečo deje?"

„Skôr než niečo povieš, je v poriadku. Potrebuje len čas."

„Ty si ju poslal do Tartarosu? Si blázon?" Cítila som na svojom čele jemné pohladenie, predpokladám, že od Alany. Necítila som totiž pri tom dotyku nič. Nič čo by naznačovalo, že je to Cyran.