Po stopách vlkov

20. kapitola

„Máš nejaký problém?" Odpovedala som drzo a otočila som sa späť ku knihám. Zo zeme som zobrala tú, čo mi spadla a odložila ju na miesto. Okrem nás dvoch, a postaršej pani ktorá dávala pozor na knihy, tam už nikto iný nebol.

„Videl som ťa sem vchádzať, najskôr som ťa chcel len podpichnúť, kvôli oblečeniu...trochu sa pobaviť." Zastal a pozrel si ma od hora dolu a potom späť. Dal si záležať aby to urobil pomaly a okato. Mala som chuť sa prepadnúť pod zem alebo si aspoň zakryť kúsky nahej kože, ktorú mi odhaľoval príliš krátky crop top. Zagúľala som očami a preložila si cez holý pupok aspoň knihu. Palcom si prešiel po spodnej pere. Cítila som ako ma hltá pohľadom. Na jeho prstoch som si všimla pár strieborno čiernych prsteňov. „Ale potom som si všimol že hľadáš knihy o snoch." Pohľadom som prešla od jeho pier k jeho očiam. S tým prstom to bol zámer. Jednoducho chcel, aby som sa mu pozrela na pery.

„No a?" Snažila som sa ho popohnať keď sa znovu zasekol a blúdil očami po mojom tele.

„So snami mám skúsenosti, možno by som ti vedel pomôcť." Navrhol a popri tom mi podal jednu zo svojich čiernych mikín, ktorú vytiahol z ruksaku. Pozrela som nechápavo na neho. „Asi by si nechcela prechladnúť deň pred splnom."

„Nepotrebujem pomoc. Ani so snami ani s oblečením." Odfrkla som a znovu som sa otočila ku knihám. Spravil pár krokov a ja som jeho dych zacítila na svojom krku.

„Naozaj? A čo chceš robiť s tou knihou pre deti?" Vzal mi knihu, ktorú som si práve vybrala z rúk a dal ju naspäť do poličky. Na krku sa mi postavili všetky chĺpky a naskočila mi husia koža. Nevedela som či mi je naozaj zima alebo to robí jeho horúci dych na mojom krku.

„Prečo nejdeš otravovať niekoho iného? Sandra... alebo hociktorá iná bude nadšená ak ju obdaríš svojou prítomnosťou." Zúrivo som sa zvrtla a jeho dych som tento krát zacítila na svojich perách. Bol ku mne naklonený tak, aby mi videl priamo do očí.

„Práve preto, že ty z toho nie si nadšená. To predsa musíme zmeniť." Bol tak blízko mojej tváre, že by ste medzi nás len ťažko vopchali špendlíkovú hlavičku.

„Veľa šťastia." Vzala som si mikinu z jeho ruky a prekĺzla som popod jeho druhú ruku, ktorou sa opieral o poličku a znova sa pustila do hľadania.

„Vidím že runy už neskrývaš. Dokonca ti ich pár pribudlo. Aj pár obyčajných." Otravoval ma ďalej. rukou mi prehodil vlasy spadnuté na chrbte dopredu a prstom mi prechádzal po mojej prvej rune. Kopíroval jej tvar od krku až k lopatkám. „Čo si mu sľúbila?" Spýtal sa šepotom.

„Do toho ťa nič nie je." Precedila som pomedzi zuby a prehodila si vlasy späť. Dala som si záležať na tom, aby ho aspoň trochu šľahli po tvári. Nemusí predsa vidieť, čo mi spôsobuje jeho dych na mojom tele.

„Máš ho za hrdinu.." Povedal už nahlas a s odstupom od môjho tela. Kútikom oka som zbadala, že sa mi Otočil chrbtom a rovnako ako ja, začal prehľadávať knihy o snoch. „Vedz, že ak by išlo o záchranu sveta, nerobilo mu problém ťa obetovať. Takí už hrdinovia sú. Obetujú to, čo milujú, to na čom im záleží najviac... pre vyššie dobro. Pre záchranu sveta." Posmešne sa uchechtol.

„Prečo by si niečo také vôbec hovoril?!" Rukou som si zahalila runu na kľúčnej kosti. Runu, ktorou som sa spojila s Cyranom. „Čo ty o tom môžeš vedieť." Rýchlo som sa obliekla do mikiny, aby mi runy nebolo vidno.

„Pred pár rokmi by som sa nazval hrdinom." Chcela som niečo povedať no nedal mi šancu. Z úst mi vybehol len krátky posmech. On? A hrdina? „Dnes, dnes by som zachránil to, na čom mi záleží, Rony." Sťažka som preglgla horkú slinu, ktorá sa mi zasekla v hrdle. Pomaly som sa otočila jeho smerom. Urobil to isté s tým, že sa ku mne znovu priblížil. „Dnes by som nechal pohltiť svet plameňmi z pekla, len aby som ťa zachránil." Vzal mi tvár do jeho dlaní a pobozkal ma. Naše pery sa stretli v horúcom bozku. Naozaj bol horúci, tvár mi celá horela, zatiaľ čo ma jeho dlane chladili. Bolo to také povedomé, no zároveň to bolo ako prepadnúť sa do neznáma, ktoré máte chuť preskúmať úplne celé. Na malú chvíľu som sa stratila v bozku, ktorý prebral v mojom tele nie len vlka, ale všetko čo doteraz driemalo. Vždy keď som bola v jeho prítomnosti, akoby chcel môj vlk vyskočiť. Akoby chcel prebrať moc a žiť si svoj vlastný život. V moment keď ma pobozkal, môj vlk sa prebral, no zároveň bol krotký, ako baránok. Akoby sa spojili aj naši vlci. Harvey pobozkal moju dušu, a ja som bozkávala tú jeho.