Po stopách vlkov

18. kapitola

Brána dolu, ktorou sa vychádzalo z parkoviska bola úplne prázdna. Prišla som za ním, dolu kopcom až pri bránu. „Bez sedla?" Preplietol si prsty a zohol sa, aby mi pomohol nasadnúť.

„Je to pre ňu prirodzenejšie." Usmial sa na Persephone a pohladkal ju po krku. Znovu preplietol prsty a nabádal ma aby som sa nohou odrazila od jeho dlaní.

„Okej, máš za mňa plnú zodpovednosť. Na to ťa naviedol Atlas?" Na moju otázku neodpovedal. Hlboko som sa nadýchla a vyskočila na konský chrbát, po prvý krát v mojom živote. Persephone sa nervózne otriasla a mykla hlavou horu a späť dolu k Persimu. Obmotala som sa rukami okolo jej krku a držala som sa jej ako kliešť. Persi sa na mne parádne zabával, kým ja som bojovala som svojím strachom. Áno, mám rada zvieratá, ale zvieratá dokážu byť dosť nebezpečné ak neviete ako s nimi pracovať, alebo horšie, ak vás vôbec nepoznajú.

„Musíš sa jej pustiť ak chceš aby som nasadol aj ja." Uškŕňal sa na mne a teraz budem znieť ako blázon, ale očividne to bolo vtipné aj tej kobyle. Erdžala a vymieňala si s Persim pohľady, ktorým rozumeli len oni. Chytil ohlávku, ku ktorej pripevnil uzdu, ktorú jej prehodil cez hlavu. Automaticky som ju vzala do rúk, aby som sa aspoň niečoho držala a tak sa trochu cítila bezpečne. Zobral ešte batoh, ktorý prehodil cez jej chrbát. Bol to batoh, do ktorého sa dali uložiť veci z oboch strán, ktoré viseli na bokoch kobyly.  Napokon si ju pritiahol bližšie k plotu, na ktorý vyliezol a zoskočil priamo predo mňa. Prisadol tak uzdu, ktorú som mala v rukách. Keby sa jej nepustím, moje ruky na sto percent skončia pod jeho zadkom. „Pripravená?" Obzrel sa za mnou.

„Možno." Usmial sa a nohami popohnal Persephone, ktorá ho poslúchla a krokom sa vydala do lesíka pred nami, mimo asfaltovú cestu, ktorá bola pre autá. Automaticky som sa hodila bližšie k Persimu a prikvačila som sa k nemu presne tak, ako pred chvíľou ku krku Persephone. Držala som ho pevne, tak, že sa moje prsty som dokázala prepliesť na jeho hrudi.

„Ak chceš prežiť, budeš ma musieť nechať dýchať." Chytil mi spojené ruky a posunul ich od seba ďalej tak, že som sa dotýkala oboma rukami jeho hrudi. „Naozaj sa nemusíš báť, jazdím od malička." Upokojoval ma.

„Nebojím sa." Zaklamala so mu.

„To hovor tvojmu tepu. Tvoje srdce, okrem toho že prerazí tvoju hruď, o chvíľu prerazí aj tú moju." Znovu sa zasmial. Zahanbene som odtiahla svoju hruď od jeho chrbta, no pohyb Kobyly ma znovu šuchol bližšie k nemu. Cestu som poznala kvôli Harveymu a nášmu malému výletu avšak po pár minútach sme odbočili úzkou, vyšľapanou cestičkou doľava.

„Kam ideme?"

„Do mesta, myslel som, že by si ho chcela vidieť, v noci je ešte krajšie, všetky tie svetlá a tak..." Prikývla som a snažila som sa zladiť pohyb s Persephone.

„Kedy si prišiel sem? Do Tezenu?" Po chvíli ticha som prerušila mlčanie a dupot kopýt.

„Narodil som sa tu, na tomto ostrove, tak ako všetci vlkolaci. No a do školy som prišiel keď som mal päť." Zaskočilo ma čo povedal.

„Tezen je ostrov vlkolakov? Nie je to ostrov kde sa nachádza škola?" Už som viac nebola napätá. Bola som uvoľnená a užívala som si prvú jazdu, s rukami opretými o svaly na konci chrbta kobyly.

„Je to ostrov, na ktorom vlkolaci postavili školu. Najskôr bola len pre vlkolakov, no neskôr, Atlasovi predkovia rozhodli, že sem môžu chodiť aj iné magické bytosti. Až sa z nej nakoniec stala škola pre všetky bytosti, ktorou je teraz. Preto vznikli portály, aby sa sem vedel každý bez problémov dostať." Načiahol ruku a zo stromu nad nami odtrhol zopár lístkov.

„Prečo si prišiel do školy tak skoro?" Zopakovala som čo spravil a tiež som si zo stromu odtrhla zopár lístkov. Cestu nám osvetľoval dorastajúci mesiac a milión hviezd na oblohe. Po celý čas nás taktiež prenasledoval drobný svietiaci prach. Persi sa za ním neustále otáčal, akoby chcel zistiť, či nás sleduje alebo sa mu to len zdá.