Po stopách vlkov

25 kapitola

V tichosti, počúvajúc hudbu z rádia sme prišli až k lesu duší.

„Sme tu, Silva animarum." Vystúpil z auta a ja som ho nasledovala. Prešiel popri autu až ku kufru, otvoril ho a prehodil si čierny, dosť ošúchaný, starý batoh cez plecia. S jeho čiernym smokingom sa bil a vyzeral, akoby práve okradol bezdomovca. Pozrela som sa na svoje bosé nohy a hneď na to na vysoké topánky, ktoré som hodila na mieste spolujazdca na miesto, kde patrili nohy. Zdravý úsudok vyhral a do lesa som sa rozhodla ísť bosá. Pozrela som na nohy Harveymu. Mal obuté čierne, obnosené conversy. Pred tým než zatvoril kufor zaváhal, dal si dolu batoh aj sako a z kufra si vybral čierne kožené popruhy, ktoré patrili ku hľadačskej uniforme. Zopol si pracky na bruchu a do malých vreciek si vopchal kopu malých zbraní. Ako som ich videla, pošúchala som si stehno, kde som mala priviazaný kunai. A to rovno dva. Harvey z kufra vytiahol ešte niečo. Koženú pošvu priviazanú k opasku, a v pošve bol zasunutý zvláštny meč. „Môžeme?" Pozrela som na neho celkom vydesene.

„Vždy si takto vyzbrojený keď sa chystáš do astrálneho sveta?" Zachichotal sa a buchol kufrom.

„Nie.." Odľahlo mi a on to zbadal v mojich očiach. „Beriem si toho zvyčajne o niečo viac." Žmurkom a vydal sa smerom k chodníku, ktorý viedol pri jazero. Kráčal prvý a prerážal cestu hustými kríkmi, ktoré ukrývali tajnú cestičku k tomuto čarovnému miestu. Moje šaty sa zachytávali na konárikoch a počula som ako sa trhajú o každý jeden z nich. Jednou rukou pred sebou dvíhal jeden veľký konár za druhým, a druhou si držal rukoväť meča, ktorá trčala z pošvy.

„Čo je to za zvláštny meč?" Obzrel sa a stisol rukoväť ešte väčšmi.

„Katana, nie meč." A viac už nič nepovedal. Mlčala som aj ja. Harvey svojou rukou odkryl posledný konár, ktorý nás vpustil na miesto plné malých sonogov, rozhadzujúcich svietiaci prach. Už som skoro zabudla aké je toto miesto krásne. Znova, ako keď som tu bola prvý krát, sonogy zleteli ku mne a tancovali okolo mojej hlavy. Kútikom oka som pozrela na Harveyho, ktorý pokračoval ku jazierku a nevšímal si ma. Chytila som si dlhú sukňu do rúk a začala som tancovať s malými svietiacimi stvoreniami. Poskakovala som, bosá a pomaly som smerovala, tanečným krokom ku jazierku, kde na mňa už čakal, sledujúc každý môj pohyb.

„Rony.." Začal, keď som už bola úplne pri ňom. Prestala som poskakovať a pozrela mu do očí. „Ak sa tam dnes dostaneme, teda, ak to dokážeš." Opravil sa. „Chcem aby si počúvala každé jedno moje slovo a robila presne to čo ti poviem. Rozumieš?" Chcela som mu oponovať. „Ak poviem bež, budeš utekať. ak poviem stoj a nehýb sa, budeš stáť na mieste a nebudeš sa hýbať. Ak poviem zabi, zabiješ. Kohokoľvek." Z jeho posledných slov som obledla.

„Prečo by sme mali niekoho.. A ako by som niekoho dokázala..?"

„Videl som čo v Tartarose dokážeš s energiou. Keď ti poviem, spravíš to. Rozumieš?!" Zopakoval hlasnejším a prísnejším tónom.

„A-áno." Spravil ku mne krok a chytil mi tvár do svojich dlaní. Prezeral si ju a palcom ma pohladil po líci. Čakala som že ma pobozká. Tak trochu som chcela, aby ma pobozkal. Jeho ruky spadli k jeho telu, otočil sa a začal sa hrabať vo svojom batohu. Vytiahol z neho malý CD prehrávač a rovnako CDéčko, ktoré pred tým vytiahol z priehradky v aute.

„Ľahni si." Poobzerala som sa okolo seba, kde by som mohla nájsť kúsok suchej zeme, no všade bolo mokro. Sadla som si na kraj, kde už nerástla tráva, pretože ju udusili malé kamienky, ktoré viedli k jazierku. Harvey vložil CDéčko do prehrávača a začala sa z neho plynúť hudba, bez spevu. „Povedal som, aby si si ľahla." Napomenul ma, keď som stále sedela na kamienkoch. Bola som nervózna, no napriek strachu som ho poslúchla. „Zavri oči."  Zatvorila som oči a započúvala sa do hudby a predstavila si ako na ňu spolu tancujeme.