Po stopách vlkov

27. Kapitola

Obaja sme ticho sedeli v aute. Stále sa mračil a ja som sa ho bála čokoľvek spýtať. Ako sa to mohlo všetko takto zvrtnúť?

„Kde si?..."

„Čo sa?.." Obaja sme začali naraz. „Hovor."

„Nebola to sekunda." Zamrvila som sa v sedadle auta a tlačila si prsty na čerstvú reznú ranu na dlani. Chcela som cítiť bolesť, pretože jediné, čo som cítila, bola jeho dlaň na mojej nahej koži. Zahanbene som sa začervenala.

„Ako to.." Povzdychol si. „Rony. Hneď ako si sa prešvihla cez plot, nasledoval som ťa a zoskočil som dolu... Stalo sa niečo, čo by si mi chcela povedať?"

„Chcem vedieť, kto sú prenášači." Nechcela som hovoriť o Shirovi. Nezdal sa nebezpečný. Ak by chcel, mal šancu ma zabiť. Vedel kto som. Vedel že som TÁ hľadaná dcéra tmy, ako ma nazvali rohatí. Aj napriek tomu odišiel a nechal ma. Boli sme už pri lese a tak Harvey odparkoval auto na krajnicu.

„Keď astrálne cestuješ, jediné čo si zo sebou berieš je duša. Prenášači dokážu brať aj iné... Iné duše, veci, ľudí... Tak ako do astrálneho sveta, tak aj z astrálneho sveta. Je to vzácny dar, s ktorým sa musíš narodiť. Nedá sa naučiť." Dopovedal a vystúpil.

„Ľudí? Myslela som že do astrálneho.. do Tartarosu môžu len duše." To čo hovoril nedávalo zmysel.

„Samovoľne áno. Nasilu sa dá všeličo." Chytil ma za ruku, nežne aby mi príliš nestlačil ranu. Dal mi dolu obväz a z rany sa vyliala krv. Obväz uchytil slabý vánok, vytrhol mu ho z ruky a hral sa s ním v korunách stromov. „Rana na duši sa hojí pomalšie ako na tele. Síce nebude vidno, ale bude bolieť." Zatvoril mi dlaň svojou rukou a stisol ju. Od krvi boli už obe naše ruky.

„Keď si bol za múrom, prišiel za mnou... Zvláštny človek a pýtal sa, či som živá a či som prenášač. Chcela som klamať ale objavili sa psychopompovia, tak zistil že som živá a moje telo ma čaká v skutočnom svete. A vraj ak nájdem prenášača, mám ho za ním poslať. Preto som ti povedala že ti to trvalo. Boli to celé minúty kým si prišiel." Vymanila som si dlaň s jeho zovretia a vydala sa úzkym chodníkom k našim telám. Mlčky ma nasledoval až kým sme si neľahli na rovnaké miesta, ako v Tezene. Viem, že som o Shirovi hovoriť nechcela. Potrebovala som však vedieť čo odo mňa chce a prečo potrebuje prenášača. Nie je to tak, že by som povedala jeho meno, alebo ako vyzeral, takže som o ňom v podstate nič nepovedala.

„Zatvor oči." Keď som ich zatvorila, oblial ma horúci pot a triaška zároveň. Otvorila som oči, až keď som zacítila teplý vánok na mojej tvári. Bola som v lese duší v Tezene a Harvey bol nado mnou, opierajúc sa o dlane tak, ako keď sme opúšťali Tezen.. Posledné čo som videla keď som opúšťala telo, a zároveň prvé čo vidím keď sa v ňom zobúdzam sú jeho modré oči. Odhrnul mi pramienok vlasov z čela a pomohol mi sa posadiť. Slnko už bolo vysoko nad nami.

„Čas plynie v Tatarose inak ako v Tezene." Zopakovala som si sama pre seba.

„Máš dar, ktorý sa len tak nevidí."

„Hm?" Spozornela som.

„Vidíš nemŕtvych. V Tartarose sa tak hovorí tím, ktorých telá tam uväznili. Ten, čo od teba chcel prenášača, bol nemŕtvy a niekto ho tam uväznil. Potreboval sa dostať naspäť."

„On, nevyzeral živý. A čo vlastne myslíš tým darom?" Bolo mi ho ľúto. Ako dlho tam už musel byť, keď jeho telo vyzeralo ako potrhané na kúsky a zošívané niekoľkokrát stále dookola?

„Nemŕtvy sú na hranici života a smrti. Pamätáš, keď sa stratil Aliah... Nec vivus, nec mortuus. Jeho duša blúdila naším svetom, kým sa nestratila v tom astrálnom. No aj napriek tomu jeho dušu nikto nevidel. Človek nemôže vidieť dušu a duša nemôže vidieť človeka. Preto je astrálny svet vyobrazenie toho nášho, len bez ľudí. No aj napriek tomu všetkému, to ty dokážeš." Ustarostene sa na mňa usmial.