Po stopách vlkov

36 kapitola

Zobudila som sa na sladkú vôňu bylinkového čaju, ktorý som mala pripravený na nočnom stolíku, kde už horela ďalšia, čerstvá metlička. Zapla som si veľké svetlo, keďže bola ešte stále tma. Bol nezvyk ísť spať pri zapadajúcom slnku, ale po tom všetkom čo sa stalo, som bola jednoducho príliš unavená.  Pri šálke čaju, sa ligotali žĺtky vajíčok na sendviči a pri tanieriku bol papierik s odkazom od Persiho.

-Nájdeš ma na streche.

Odkaz bol napísaný na rovnakom papieri, ako odkaz od Eriky v krabici so šatami. Bol to náš domáci papier s vôňou levandule. Posadila som sa na gauč a opatrne si odchlipla, s ešte horúceho čaju. Z čela sa mi zošuchla mokrá handrička nasiaknutá liečivými olejmi z Erikinej špajzy a ak by som ju nezachytila, určite by mi spadla do čaju. Zjedla som sendvič a s bolesťami v hrudi som sa postavila. Na sebe som mala biely sveter, ktorý mi včera kúpil Persi. Zošmykla som sa z gauča a na zemi som stúpila na jeden z vankúšov, o ktorý sa opieral Persi, keď som pri ňom zaspala. Pri vankúši bola úhľadne zložená deka. Deku aj vankúš som položila naspäť na gauč a obliekla som si tepláky z Erikinej skrini. Jej oblečenie mi sedelo akurát, až sa niekedy zdalo, že ju už prerastiem. Vybrala som sa teda na strechu a keď som prišla ku dverám, ktoré viedli von z bytu, našla som na nich ďalší odkaz, napísaný rovnakým, úhľadným písmom, na rovnakom papieriku.

-Pozor na soľ.

Pozrela som dolu, no žiadnu soľ som nevidela. Otvorila som dvere a na zemi ma čakal podobný ornament nakreslený soľou, aký som už mala možnosť vidieť a preto ma neprekvapil. Rovnaký ornament si pamätám z pred dverí v Tezene, kde držali Eriku. Vtedy ho pred dvere nakreslil Atlas a bol na ochranu. Aspoň to tvrdil Harvey. Persi bola ako Atlasov syn. Podobali sa viac, akoby dokázali obaja pripustiť. Bolo vidno že všetko čo Persi vie, ho naučil práve Atlas. Pousmiala som sa nad ornamentom, pretože som vedela, že tu bol na to aby ma ochraňoval a tlmil moju bolesť, tak ako vtedy chránil a tlmil bolesť Erike.. Opatrne som ho prekročila a moje bosé nohy sa dotkli studenej dlážky na spoločnej chodbe. V bytovom komplexe bolo dokopy šesť bytov, no obývané boli len dva. Ten náš, kde sme bývali s Erikou a byt na prvom poschodí, kde bývalá stará pani, ktorá skoro vôbec nevychádzala. Ostatné byty boli opustené a rozpadnuté, preto tu nikto nechcel bývať. Na prízemí bolo zopár obchodov, nič luxusné, zopár večierok a jeden obchod s oblečením, kde asi Persi zohnal tento sveter. Nežili sme kráľovsky, náš byt bol v rovnakom stave ako ostatné opustené byty keď sme sa nasťahovali. S Erikou sme z neho spravili domov, ktorý sme tak veľmi potrebovali a obe sme ho milovali. Vybehla som hore na strechu a keď som pootvorila dvere, zbadala som Persiho, ktorý sedel v tureckom sede, bosí, na malom vankúši z pohovky, so zatvorenými očami a nežným úsmevom na tvári. Potichu som k nemu docupitala a rovnako ak on, zobrala som si vankúš z pohovky a sadla si pri neho. Nohy som skrčila a pritisla si ich k hrudi. Oprela som si hlavu o kolená a sledovala jeho úsmev, ktorý mu na tvári osvetloval mesiac a zopár sviečok, ktoré na streche zapálil.

„Pridáš sa?" Pootvoril zdravé oko, pozrel na mňa a kútiky úst sa mu zdvihli vyššie a na lícach sa mu objavili jeho roztomilé, hlboké jamky. Zahanbene som odvrátila zrak a začervenala sa, že ma prichytili ako skúmam črty jeho tváre.

„S Erikou som sa modlila skoro stále, vtedy som neverila všetkému, v čo verila ona. Vtedy som si myslela, že verí v niečo, pretože to potrebuje. Boli sme len my dve, na celý tento svet. Človek vtedy potrebuje v niečo veriť." Persi uvoľnil telo z vystretého do mierne zhrbeného sedu a oprel sa zozadu rukami o podlahu. Oči mal znovu zatvorené a nechal jemný vánok pohrávať sa s jeho vlasmi. Vietor mu odvial vlasy z tváre a odhalil jeho jazvu. Znovu som sa pristihla ako na neho zízam.

„A čo ty? V čo si verila ty?" Sadla som si rovnako ako on a zatvorila oči. Jemný vánok odvial vlasy aj z mojej tváre a keď som sa chcela oprieť rukami o podlahu, tak ako to spravil Persi, chytila som jeho dlaň.