Po stopách vlkov

4. Kapitola

„Nedá sa ti spať?" Usmiala som sa na Cyrana, ktorý si tiež niesol peknú kôpku kníh. „Netipovala by som ťa na knihomola." Podpichla som ho.

„Pozerám, že aj ty si ranné vtáča." Uškrnul sa. „ tieto knihy nie sú pre začiatočníkov, bola by si z nich ešte viac zmätená, ako si teraz."

„Takže zmätená. Ako to že sa tak vyznáš?" Ukázala som na knihy.

„Štúdium ma baví, požiadavku o doučovanie som zobral úplne vážne." Žmurkol na mňa. „V budúcnosti by som chcel byť tútor, tu, na Tezenskej škole." So zatajeným dychom som počúvala, ako mi rozpráva jeho plány do budúcna, ako ho baví štúdium, hlavne teda o upíroch. Ako by chcel učiť a chcel by byť tútorom niektorému s ďalších pokolení upírov. O tom, akého má on sám skvelého tútora, ako by raz chcel byť ako on.

„Ale dosť o mne. Prejdime k niečomu, čo by ťa naozaj mohlo zaujímať." Zastavil, aj keď by som ho rada ďalej počúvala. Chcela som o ňom vedieť všetko, poznať jeho minulosť, prítomnosť a budúcnosť. Počúvať ho ako rozpráva, bolo ako počúvať melódiu obľúbenej pesničky. Chcela som mu povedať aby pokračoval, ale on zobral jednu z kníh, ktoré priniesol a podal mi ju so slovami. „Začneme na úplnom konci..." nachvíľu sa odmlčal, keď si všimol moju tvár, skrčenú do nechápajúcej grimasy. Ako sa dá zažať na úplnom konci? „Na úplnom konci spolužitia s človekom." Mojím telom prešla triaška a ja som zrazu chcela vedieť všetko. Chcela som sa učiť. Ja, ja som sa chcela učiť.. chápete? Ja čo som na hodinách dávala pozor ako skutočné paničky z New Yourku na hokejovom zápase.

„O tom už niečo viem, Atlas mi rozprával o závisti ľudí, o treste ktorý dostali od Bohov." Zaujímavé že si človek niečo zapamätá keď skutočne počúva.

„To je pravda, aj keď by som to nenazval závisťou, skôr by som povedal že to bol strach." Cyran otvoril knihu, kde bolo krásnymi kresbami znázornený človek. Nahý, zraniteľný. Pri ňom stála žena..

„Kto je to?" Nevedela som kto to je. Samozrejme to bola magická bytosť, žiarila, bola krásna a ukazovákom mierila na nahého človeka, ktorý bol o dosť menší.

„Bohyňa Nyx, Bohyňa noci a dcéra prvotného Chaosu. Najvyššia Bohyňa, ktorú magické bytosti uctievajú, je to vyobrazenie, ako si to nazvala, trestu pre ľudí." Zamyslela som sa.

„To Atlas, on to nazval trestom."

„Nie všetko, čo a ako sa tu učí je pravda. Samozrejme ani mne by sa nepáčilo keby nemám žiadnu moc a niekto so silou desiatich mužov sa nado mnou povyšuje. Ľudia sa proti nám vzbúrili, na čo podľa mňa mali právo. Nedokázali sme žiť v harmónii, preto ich za vzburu, ktorú sme vyvolali v podstate aj my, božstvo vyhnalo, rozdelilo svet na viacero častí, z toho na jednej žijú ľudia v nevedomí a po smrti sú zatratení na večné blúdenie."

„Ouč." Spomenula som si na svojich kamarátov. Kail a Olivia s tým nemajú vôbec nič spoločné a sú rovnako odsúdení zatiaľ čo magické bytosti, rovnako spojené so vzburou, vedia že po smrti príde nový život.

„Môžeme pokračovať? Čo by si chcela vedieť?" Usmial sa na mňa. Zapozerala som sa na Bohyňu vyobrazenú v knihe. Bola krásna, až nadpozemsky krásna.

„Povedz mi niečo o Bohoch." Nikdy som nebola veriaca, Erika ma nikdy k ničomu takému neviedla i keď sama sa denno denne modlila.

„Okej, takže, ako som už spomínal, naša škola a všetky magické bytosti sa modlia k Bohyni Nyx a jej potomkom." Cyran otočil stranu, na ktorej bola Nyx, spolu s mužom, Bohom. „ To je Erebos, jej muž. Boh temnoty, ktorá obklopuje brehy sveta a vypĺňa najčiernejšie praskliny." Znovu otočil stranu, kde s nimi boli štyri deti, pobehujúce po lúke a mäkkučkých oblakoch. „Aithér." Ukázal prstom na najstaršieho z nich. „Boh jasného svetla. Z neho vzniká všetko živé, je vzduch, ktorý dýchajú Bohovia, čistejší ako slnko, v ňom sa znášajú všetky hviezdy sveta." Počúvať ho bolo pohladenie pre moju dušu. Rozprával o tom tak krásne a fascinujúco, že som na neho civela v mojich okuliaroch na čítanie ako blázon. Predstavovala som si každého Boha, zatiaľ čo mi o nich tak krásne rozprával.