Po stopách vlkov

11. Kapitola

Nedokážem sa nadýchnuť. Zomrela som? Takto vyzerá smrť? Tma, ticho... Nedýchateľný vzduch. Ruky aj nohy mi horeli a bolesť mi pretekala celým telom. Pokúsila som sa znovu nadýchnuť, z celej sily som cez nozdry len veľmi ťažko vtiahla pach síry do svojich pľúc, do ktorých sa zmestilo viac vzduchu ako som bola zvyknutá. Chcela som sa okolo seba poobzerať, no moje telo ma neposlúchalo. Naozaj som zomrela. Som v pekle. Dá sa to cítiť. Okrem síry, ktorá mi rozožierala pľúca znútra, som cítila strach a bolesť. Svoje telo neovládam ja. Moje telo nie je moje, zrazu mi nepatrilo. Moja prvá premena. Takto to má byť? Vlk prevezme kontrolu? To čo som v sebe celý život potláčala, keď som sa snažila ukľudniť moje nekontrolovateľné výbuchy hnevu zrazu nemalo význam. Všetky prebdené noci, kedy sa chcel vlk predrať na povrch, všetky dni, keď som mala tichú domácnosť s Erikou, a mojimi kamarátmi kvôli hnevu, ktorý vo mne spôsoboval vlk. Všetko to bolo za mnou. Nič nemalo význam. Vlk sa predral na povrch a už som s tým nedokázala nič robiť. Jediná vec ktorá ma držala pri zmysloch bolo, že Harvey má Alihovu dušu a sú v bezpečí.

Matne som si spomenula na kruh s vlkolakmi, ktorí na pohľad nemali problém s ovládaním svojho vlka. Naopak si premenu užívali a všetci robili akoby dopredu naučené a nacvičené veci. Sústredila som sa a snažila sa prevziať aspoň trochu kontroly nad tým, čo som spôsobila. V čom som iná? Prečo neviem kontrolovať niečo, čo vo mne žilo od narodenia? Tma všade navôkol mňa neveštila nič dobré. Takto sa cítil môj vlk celých 16 rokov? Utláčaný, neschopný pohybu. Cítila som sa ako v uzavretej tmavej miestnosti, svoje telo som stále vnímala ako telo človeka. Ruky aj nohy. Sadla som si prichýlila si kolená k hrudi a zložila hlavu do lona. Moje vzlykanie a plač sa ozývali na kilometre ďaleko. Nepochopila som premenu. Som vo vlkovi? Ja som vlk? Som mimo realitu a mimo Tartarosu? Znovu moja duša blúdi niekde, kde by nemala? Toľko otázok a žiadna odpoveď. Dokonca som už nepočula ani Tezen. Darmo som sa snažila nastražiť svoje uši v miestnosti kde ležalo moje telo. Bolo to zbytočné, stratila som všetok kontakt s mojím telom.

HARVEY

Odkedy sa ukázala v mojej izbe s tým netopierom, nemohol som ani poriadne premýšľať. Nechápem čo na ňom vidí, je zreteľne jasné že ju len pre niečo využíva. Určite majú s Atlasom nejaké nekalé plány. Ale môžem ich súdiť práve ja? 

Som chaos. V každom, koho som stiahol na svoju stranu, zostal len chaos. Nič viac, nič menej. Nebol som schopný vytvoriť si vzťah. Som jednoducho vadný kus z výroby o ktorý nikto nemá záujem a tak je to najlepšie. Pre všetkých. Nemohol som dopustiť aby sa zaplietla s niekým ako ja, aj keď sme si boli taký podobný. Nemohol som znovu spraviť rovnakú chybu.

Na chodbe, práve na ceste z hodiny zaklínadiel, na ktorú som šiel v nádeji že ju uvidím, som na ceste k Alane započul hádku ktorá ma vytrhla z môjho nekonečného ľutovania sa. Bola tam ona a... Nastražil som uši, zavrel oči a všetku svoju pozornosť som sústredil na neďalekú hádku. Svoje schopnosti vlkolaka som vedel využívať na 100% aj keď som ho väčšinu času musel utláčať do úzadia. Som iný. Iný ako ostatný vlkolaci. To mi opakovala Alana odo dňa, keď ma našla v lese. V lese duší. Bol som sám svojho druhu, no nikto nevedel akého druhu. Moje schopnosti prevyšovali všetkých, dokonca aj Alanu a Atlasa. Svoju silu som čerpal zo slnečného žiarenia rovnako ako zo splnu. Celé roky som sa cítil sám, až kým som neobjavil Rony. Keď som nastúpil do autobusu, v ktorom sedela, vedel som že nie som sám. Vedel som, že som ju neobjavil len tak náhodou. Že naše cesty sa neskrížili len tak. Nebola to náhoda. Bol to osud že som ju našiel ja zo stovky ďalších hladačov, ktorý práve pobehovali po zemi. Aj napriek pocitu, že k sebe patríme, som sa rozhodol nechať ju ísť. Strážiť ju, sledovať... z dostatočnej vzdialenosti, čo sa mi bohužiaľ zatiaľ nedarilo. Je ako magnet!