Po stopách vlkov

31. Kapitola

Prechádzali sme chodbami hradu a nikde nebolo ani živej duši až kým sme neprišli na prízemie, kde sa pri dverách rozprával Harvey s Persim. Shirove klopkajúce, podľa môjho názoru až moc prečačkané čižmy, zneli celým hradom a tak sa našim smerom obaja otočili. Rýchlo som celou silou sotila do Shira, ktorý preletel cez zábradlie schodov na dlážku. So širokým úsmevom som prišla k chalanom, ktorý hľadeli za mňa a hľadali pôvod rachotu.

„Rony, ja.. Chcel som sa ti ospravedlniť za dnešok." Začal Harvey keď za mnou nikoho nevidel. Zdesene som na neho pozrela a potom mi to došlo. Rozbehla som sa ku schodisku, na stranu kde som sotila Shira, ktorý na zemi ležal rozpalcnutý ako placka na panvici.

„Čo to do teba do pekla vošlo?!" Pomaly sa dvíhal zo zeme. Podala som mu ruku a pomohla mu vstať zo zeme.

„Zabudla som že to je len sen. Ak by ťa zbadali.." Obzrela som sa za seba kde už Harvey a Persi dávno neboli.

„Ako si mohla zabudnúť?!" Naštvane na mňa hľadel.

„Až kým sa mi nezačal Harvey ospravedlňovať, potom mi došlo že to sa mi určite len sníva, on by sa neospravedlnil." Priznala som sa.

„A kvôli niekomu takému si ochotná ma zhodiť zo schodov." Sarkasticky mi zatlieskal. „Gratulujem."

„Hm?" Pomohla som mu pozbierať veci, ktoré mu odleteli z vreciek keď dopadol.

„Práve si ma prehodila cez zábradlie, kvôli niekomu, od koho si ospravedlnenie dokážeš len vysnívať. To je podľa mňa celkom veľký red flag. Ale čo ja viem, moje slová asi nič nebudú znamenať. Možno ich len prehodíš cez schodisko, to ti celkom ide." Pozeral na mňa vážnou tvárou. Zahanbene som sklonila hlavu a uvedomila som si, čo som spravila.

„Prepáč, ja.. spanikárila som a.." Na to Shiro vybuchol do smiechu, ktorý bol tak trochu hrozivý a mne sa na tele zježili všetky chĺpky.

„Len ťa naťahujem. Je mi jedno čo máš za kamarátov a je mi jedno čo máš za dôvody ma pred nimi skrývať. Nabudúce skús len šepnúť skry sa alebo... Choď do riti, skôr, než ma hodíš cez palubu." Mykol plecami, oprášil sa a pokračoval ďalej chodbou, ktorá viedla k ďalšiemu schodisku, ktoré nás malo zaviesť k jaskyni.

Prišli sme pri drevené okrúhle dvere a obaja sme pred nimi postáli a čakali. Prvý sa k nim vybral Shiro. Najskôr sa pozrel na svoju dlaň a potom ju priložil na dvere, ktorými pretekala modrá voda. Tá sa stiahla do úzadia a začala pretekať okrajom dverí. Kvety vypustili svietiaci prach a dvere sa otvorili dokorán. Shirovi z úst vyšiel tichý smiech a so širokým úsmevom vstúpil do malej svätini Nyx.

„Je presne taká, ako si ju pamätám." Usmieval sa a točil sa dookola, aby si obzrel každý kút jaskyne. „Naživo musí byť ešte krajšia. Vzduch naplnený čerstvou trávou, a vôňou potoku. Jemný vánok ktorý prúdi dverami." Obzrel sa za dverami, kde som stála. Vkročila som dnu a zrazu som to všetko cítila. Presne, ako to Shiro opisoval. Obzrela som sa rovnako ako on, za seba ku dverám, keď sa mi jemný vánok začal pohrávať s vlasmi.

„Čo sa to deje?" Nechápala som, prečo sa všetko čo hovorí, odráža na mojom sne. Ako to dokázal.

„Je to tvoj sen, ty ho ovládaš." Usmial sa a postavil sa do prievanu, ktorý sa začal pohrávať aj s jeho šedými vlasmi. Keď vánok utíchol, sadol si na kamene, ktoré vytŕčali z jazierka pred sochu Nyx. Na kamene na ktorých sme tu pred nedávnom sedeli s Cyranom. Sadla som si na kameň vedľa.

„Prečo si sem neprišiel v Tartarose?" Videla som na ňom aký bol šťastný že je v jaskyni. „Je to predsa rovnaký svet ako tento, určite je jaskyňa aj v ňom."