Po stopách vlkov

38 kapitola

Zo sna ma dostal až nepríjemný zvuk budíka, ku ktorému som automaticky vystrela ruku a posunula o desať minút. Zababušila som sa pod deku a prehrávala si všetko, čo sa v mojom sne stalo a či sa v ňom naozaj zjavil naozajský Harvey.

„Musím uznať, že si sa zlepšila. Aj keď, nakoniec, je to stále len sen." Pochválil ma Harvey a hneď na to ma znovu zhodil. „Možno pomohol môj tréning."

„Vďaka? A nikdy som s tebou netrénovala. To, že si mi skoro zlomil ruku sa nedá nazvať tréningom." Odfukla som, a snažila sa popadnúť dych. Bojovali sme tak dlho, že sa mi na dlaniach spravili otlaky od rukoväti na mečoch. Stáli sme medzi hordou mŕtvol , obaja celý krvaví a zadychčaní.  Z oboch z nás tiekol pot, zmiešaný s krvou moatasov. Harvey si vyčistil katanu a schoval ju do puzdra za chrbtom. Letmo pozrel na hodinky na rukách. Zamračil sa na svoje zápästie a ťažko si vzdychol. Chytil ma za ruku a odtiahol ma od ležiacich moatasov, bez známok života ďalej.

„Pravdou je, že som dostal povolenie cestovať na zem. Dostal som ho prakticky hneď po návrate do Tezenu a hneď v ten deň som prišiel na zem." Vytrhla som si svoju dlaň s jeho zovretia.

„Čo?! Ako to, že si teda pre nás ešte neprišiel?" Nevadilo mi že som na zemi tak dlho. Nevadilo mi, ani že som na zemi iba s Persim. Skôr mi vadilo, že Harvey už musel byť na zemi minimálne deň a ešte sa neukázal. Vadilo mi to? Nie, to nie je to správne slovo. Skôr som z toho mala nepríjemný pocit, že niečo skrýva. Prečo by inak neprišiel hneď? Prečo by sa objavil len v mojom sne?

„Dôvod, prečo som dostal povolenie tak rýchlo, je..." Stíchol a sklonil hlavu.

„Je?" Pokračovala som za neho. Ťahala som z neho pravdu ako bodliaky z chlpatej deky.

„Je, že tu nie som sám." Nechápavo som na neho zízala, zatiaľ čo sa mi otočil chrbtom, aby sa vyhol môjmu pohľadu. Čakala som či bude pokračovať. Nechala som mu priestor, no on mlčal.

„A aký je v tom problém? Máte nejakú prácu pred tým, než pôjdeme naspäť do Tezenu?" Stále som nechápala, kvôli čomu chodí okolo horúcej kaše. „Prečo si nám to teda neprišiel povedať keď si tu už tak dlho?" Zaujímalo ho vôbec, či som v poriadku keď za mnou neprišiel a ukázal sa len v mojom sne? Vedel že som zranená, tak prečo...

„Je tu so mnou Cyran." Telo mi stuhlo a horká guča hnevu zmiešaného so strachom mi zostala zaseknutá v hrdle. Nič som nehovorila, stála som tam ako obarená. Zo stretnutia s Cyranom som mala strach a dúfala som, že budem mať viac času, sa na to pripraviť. Skôr než som sa z tejto novinky stihla spamätať a nejako na to reagovať, Harvey spustil. „Jeho matka nesúhlasila s povolením a ja som potreboval súhlas od všetkých predstaviteľov ostrovov, keďže sa jedná o krízovú situáciu. Ria to využila, pretože ich rod nemá prístup na zem už niekoľko rokov aj keď vládnu ostrovu. Využila to, že nevieš ovládať svoju energiu a.. V podstate všetku vinu za to, čo sa stalo v meste s moatasmi a tento tvoj malý výlet zhodila na Atlasa. Vraj si Atlas robí už dlho čo chce a nikto mu v tom nebráni. Potrebovala dostať kontrolu nad zemou, a jediný kto sa toho mohol ujať, je následník ich trónu." Vyklopil zo seba tak rýchlo, ako len mohol. „Musím mu ukázať zopár miest na zemi, takže v podstate bolo zrýchlené konanie na úplnú sračku, keďže ťa nemôžem preniesť domov hneď teraz." Otočil sa a pozrel mi do očí.

„Prečo, si teda neprišiel neskôr? Bez neho?" Zožieral ma strach a znechutenie. „Nechcem sa s ním stretnúť, nie tu a teraz.." Chytala ma panika a inštinktívne som si chytila ranu, ktorá v sne chýbala. Tú ranu mám kvôli nemu a jeho klamstvám.  

„Ako vravím, Ria sa toho chytila tak rýchlo, že nikto nestihol namietať." Sadla som si na výklenok jedného z obchodov, pretože sa mi začali triasť kolená. „Nepovedal som mu nič z toho, čo sa stalo u Latiusa. Neviem, či vôbec vie, čo sa stalo. Neviem koľko mu toho povedala Ria a čo vedela ona. Myslím, že nikto nevie že sme boli u Latiusa."