Hockey sis (SK)

12.- Pripútajte sa pristávame

Keď som sa vrátila nad ránom domov nechtiac som zobudila ocka a potom už chtiac aj mamu. O pól šiestej sme už všetci traja sedeli v aute na ceste na letisko. "Musíte mi sľúbiť, že spolu budete pekne vychádzať keď žiadne vaše dieťa nebude doma." Upozornila som rodičov. Teraz keď odchádzam aj ja, dohodli sme sa, že otec príde bývať ku nám do bytu. "A hlavne sa mi postaraj o Saminka, nieže zahynie. A aj na Freyu sa zájdite aspoň raz pozrieť. A ak by sa ozval producent, daj mi vedieť. No a tej trénerke z hip-hopu vysvetli čo sme, kde sme, ale že sa vrátime. Aby nás nevykopla."

Stojíme na letisku a čakáme na Peťu. Konečne prišla. Aj jej rodičia a aj Danko, čuduj sa svete. Kufre sme nechali Danovi nech ich stráži, s rodičme sme sa rozlúčili a všetci štyria odišli naším autom ku nám do bytu. Išli sme si pre rezervované letenky, ktoré rezervoval Maťko už skôr. Potom sme si išli pre tie kufre a rozlúčili sme sa s Danom. Vytiahli sme pasy, nachystali letenky a prešli kontrolou. Schodmi ako do neba sme napochodovali do lietadla a usadili sa na svojich miestach.

V jednom kuse nás chodila otravovať letuška, že máme mať vypnuté mobili či čo. Ale samozrejme som ju ignorovala a len čo odišla som zase vytiahla mobil. "Je ti jasné, že ak lietadlo spadne bude to tvojou vinou." rýpala do mňa siska. No to až keď sa mi ju podarilo ukľudniť. Mala panický záchvat. Prvý krát išla lietadlom."No neprivolávaj, a určite mojou veď ja som neschopný pilot, že ?" Cestou som si stihla aj pospať, alebo som bola v tranze ? Hlavne som si neuvedomovala, že som v lietadle.

"Och sladký New York ! " šťastne som si vzdychla keď sme opúšťali new yorkské letisko aj s letenkami do Toronta. "Takže, minimálne hodinu sa môžeme flákať po New Yorku a potom...." začala filozofovať Peťka. "Hej, si normálna ? Vidíš toho týpka, s ním ideme na sochu slobody a to bude trvať presne toľko, že stihneme aj kaviareň a hurá do Toronta" siska iba pozerala, že či si robím z nej srandu. No ja som neváhala a išla za tým mladíkom.

"*Ahoj, dokážeš nás dve zobrať na sochu sloboty a vrátiť sa späť najviac o hodinu a pól?" pýtala som sa toho chlapíka dokonalou angličtinou. Milý chlapík Joshua, ako sa predstavil súhlasil a povedal, že nevidí žiadny problém. Tak sme si dali odložiť kufre a nasadli do auta k Joshovi. Po pol hodine sme už stáli v nekonečnom rade. Neboli sme jediní, ktorí sa chceli poprechádzať po korune zelenej ženy. 

"Neskutočné, čučoriedka ty si najlepšia mojo. Akože nikdy som si nemyslela, že raz ma sem dotiahneš. Dokonca som neverila, že sa tu dá vážne ísť " vzdychala Peťa. "Heh so mnou pôjdeš aj na kraj sveta. Ale dole sa nepozeraj." Výšky nie sú pre mňa.

Všetko sa vyvinulo tak, že sme žiadne nákupy nerobili, ani do kaviarne sme nešli. Čas nás súril a tak sme išli priamo na letisko, vzali kufre a vbehli na kontrolu.

Pred pristávaním ...

"Ale, ten Josh nám urobil parádnu prehliatku. A samozrejme vďaka patrí aj tebe. Ja by som sa mu ani nepozdravila, nie to ešte s ním niekam išla." hovorila Peťa.

"Prosím, pripútajte sa. Pristávame." Jou. Tak už sme tu.