Love Me Red

30.

Cayenne

Louis sa jemne dotkne môjho pásu, keď kráčame po parkovisku smerujúc k jeho autu. Je to nepatrný dotyk, ktorý by si niekto možno ani len nevšimol, ale ja sa mierne strasiem. Pripomína mi to staré časy, v ktorých bolo prirodzené, keď sme spolu trávili čas. Len ja, Louis a svet čakajúci na to kým ho preskúmame.

,,Vieš, že ma nemusíš odviezť domov, však?" Nadvihnem oči k tým jeho a hlavu potočím viac k nemu.

,,Samozrejme, že musím, možno stretnem Harryho, nemôžem si takú zábavu nechať ujsť," zaškerí sa, pričom mi otvára dvere od auta. Viem, že tie slová myslí ironicky, pretože je presvedčený, že by ho Harry najradšej zmlátil. Ale po našej hádky s Harrym, kde vyjadril k Louisovi jasné sympatie, som si není istá, či by reagoval negatívne. Samozrejme tieto emócie nedávam nijako pred Louisom najavo.

,,Určite by si tvoju spoločnosť užil," zasmejem sa vo chvíli ako si sadám do auta, Louis ma napodobňuje a nakoniec opúšťame parkovisko. Nie sme ďaleko od môjho bytu a práve preto som protestovala ohľadom toho, aby ma odviezol. Som s ním skoro celé poobedie a musím priznať, že mi to naozaj dobre padlo, hlavne po slovách, ktoré mi povedl Zayn. Ale hlavne moje vedomosti z  francúzštiny doučovanie naozaj potrebovali.

,,Ten test určite dobre dopadne, nemusíš sa báť. Dnes som sa snažil do teba naliať, čo najviac vedomostí, určite ich využiješ," povzbudivo prehovorí. Usmejem sa, pretože to určite hovorí len preto, lebo si pamätá ako dokážem kvôli tomuto jazyku stresovať. Myslím, že som dokonca kvôli nejakým testom z francúzštiny plakala.

,,Vieš, že budem aj tak stresovať," zahryznem si do pery, keďže mi to pripomína našu minulosť. Minulosť, ktorá sa, pravdepodobne, už nikdy viac nezopakuje. Nakoniec sa vždy stratí, no nikdy dostatočne, vždy len troška. Stále je v pozadí. Stále ju môžete cítiť a myslieť na ňu, no nikdy sa jej nemôžete dotknúť a ani ju znova zažiť.

,,Niektoré veci sa nikdy nemenia," jeho hlas má smutný podtón, možno si uvedomuje koľko toho sa medzi nami toho zmenilo.

Som dlhšiu dobu ticho mysliac na to, že možno v mojej budúcnosti nestretnem ďalšieho Louisa. Cítim, že priestor medzi nami sa začína vypĺňať spomienkami a tým starým, dobrým pocitom domova.

,,Viem, že nemôžem napraviť to, čo som urobil, ale chcem, aby si vedela, že tu budem vždy pre teba. Nechcem na teba tlačiť, nechcem, aby si mi odpustila, nezaslúžim si to. Nemám dokonca ani právo chcieť ťa späť. Jediné, čo chcem je, aby si bola šťastná," preruší ticho nesúce sa autom slovami, ktoré vo mne zanechajú zvláštny pocit, nedokážem ho opísať.

,,Nemusíš na to, nič hovoriť, len so mnou občas tráv čas. Využi ma na doučovanie francúzštiny alebo večer, keď nebudeš chcieť šoférovať. Využi ma na platenie obeda, či zmrzliny. Jediné, čo chcem je troška tvojho času, nech sa aspoň raz za čas cítim tak dobre ako keď sme boli spolu," na koniec vety sa mu zlomí hlas značiac mi, že mu ide do plaču, chcem povedať niečo povzbudivé, čo mu zlepší náladu, no nechcem mu dávať falošné nádeje.

,,Nebolo by zlé občas ťa na takéto veci využiť, som rada za tvoju ponuku. Očakávaj, že ti niekedy o polnoci zavolám, že chcem zmrzlinu."

Zasmeje sa tým úprimný spôsobom, no zároveň mu z oka vyjde slza, ktorú hneď zotrie chrbtom svojej dlane.

,,O polnoci? Nie si nejaká náročná?" Jeho hlas je stále tichý dokonca sa mi v tejto chvíli zdá aj chrapľavý.

,,To som bola predsa vždy, no nie?"

,,Hlavne, keď sa jedná o zmrzlinu," prikývne a zaparkuje na parkovisku oproti budove skrývajúcej môj byt. Nechce sa mi od neho ísť, no nebolo by správne s ním ostať.