Love Me Red

1.

Cayenne White

Nervozita prúdila mojimi žilami, dostávala sa do každého kúska môjho tela. Do mojich uší sa dostávali hlasné kriky ľudí, ktorí sa snažili zo všetkých síl povzbudzovať hráčov na futbalovom ihrisku. Ich krik sa premieňal v mojich ušiach na jeden obrovský, nezrozumiteľný hluk.

S ťažkosťami som našla voľné miesto, medzi dvoma dievčatami v mojom veku, boli ponorné do svojej konverzácie a vyzerali tak, že im hluk nachádzajúci okolo nich vôbec neprekáža.

Spozornela som, keď sa vedľa mňa objavila Leven, bola som tak nervózna, že som úplne zabudla na jej prítomnosť.

,,Si v poriadku, Cayenne?" Jej ľútostivý pohľad ma nútil sa cítiť tak úboho, ako keby som nemala žiadnu cenu, ako keby som pre nikoho nič neznamenala.

,,Nie," pravdivo som jej odpovedala, nemalo zmysel klamať, vedela, že v poriadku nie som, všetci to vedeli.

,,Nemuseli sme sem ísť," tentokrát na mňa dokonca aj ľútostivo hovorila a hoc som chcela kričať a utiecť odtiaľto ako ten najväčší zbabelec, sebavedomo som sa na ňu pozrela.

,,Musím sa naučiť žiť s tým, že už spolu nie sme, prešla už dosť dlhá doba. Chcem ho vidieť a zistiť ako sa vďaka nemu cítim," objasnila som jej svoje myšlienky a hoc tón môjho hlasu znel tak odhodlane, nedokázala som sa pozrieť na ihrisko, kde pobehoval už hodnú chvíľu, nebola som na to pripravená.

,,Ešte stále ho miluješ, však?"Spýtala sa, hoc ona sama poznala odpoveď. Poznala ma tak dobre, boli sme najlepšie kamarátky už od detstva. Bola so mnou, keď som plakala. Bola so mnou, keď som sa smiala. Poznala každú moju myšlienku, či túžbu. Niekedy som si pripadala ako keby som bez nej ani len nemohla žiť, pretože ona bola človek, ktorého som kontaktoval ako prvého, keď sa mi niečo zlé stalo. Bola tu pre mňa vždy.

,,Milujem, bohužiaľ," tieto slová vyšli z mojich pier až po dlhšom tichu. Nechcela som sa k tomu priznávať. Nechcela som sa priznávať k tomu, že stále miluje človeka, ktorý mi tak ublížil, zničil ma. Rozlámal každý kúsok môjho srdca a potom ho rozdrvil na márny prach miznúci každú noc pred mojimi očami.

Môj zrak konečne padol na ihrisko zapichol sa do dresu s číslom 23 a v tej chvíli môj dych oťažel, nemohol nájsť cestu z môjho hrdla. Hoc jeho tvár bola zakrytá prilbou, videla som pár prameňov jeho vlasov snažiacich sa z nej uniknuť .

,,Stále má rovnaké číslo," poznamenala Leven, nechápavosť sa črtala na jej tvári, nesnažila sa ju zakryť.

Opatrne som prikývla, čím som jej naznačila, že som si to všimla aj ja.

Číslo na jeho drese bolo totožné s dátumom nášho prvého stretnutia. To číslo si vybral pred rokom ešte v dobe, keď sme spolu boli. Pamätám si na ten deň, kedy mi to oznámil, jeho slová sú doteraz zapísané v mojom srdci.

,,23 novembra som ťa prvýkrát videl a už vtedy som vedel, že spravím čokoľvek, preto, aby si bola moja. Už v ten deň som vedel, že ťa budem milovať navždy. Dobre vieš, že je pre mňa futbal naozaj dôležitý, ale chcem, aby si vedela, že ty si pre mňa dôležitejšia, a preto si toto číslo dám na dres."

Keď som si spomenula na jeho slová, slzy sa začali tlačiť do mojich očí, no nedovolila som im kĺzať po mojej tvári. Zostala som silná.

,,Tento rok bude lepší, Leven. Už nedovolím Louisovi, aby mi viac ubližoval," hoc som si nebola istá tým čo som povedal, vedela som, že sa budem snažiť čo naviac o to, aby som už pri ňom nebola tak slabá ako v minulosti. Už som mu nemala v pláne dovoliť to, aby mi ubližoval.