Love Me Red

9.

Cayenne White

Sedela som v aute spolu s Louisom a namiesto šťastia, ktoré som predpokladala, že budem cítiť, som cítila prázdnotu.

Mala som pocit ako keby som sem nepatrila. Ako keby som viac nepatrila k Louisovu. Nesústredila som sa na jeho vôňu alebo na okolie miznúceho za oknom. Sústredila som sa na minulosť. Všetko toto bola minulosť. Louisova vôňa. Louisove auto. Louisove ruka na mojom kolene. Všetko páchlo po ostrej minulosti, čo vháňalo do mojich očí slzy, no nedovolila som im vyjsť.

Nečakala som, že to bude takéto. Presahovalo to všetky moje očakávania.

Venovala som Louisovu jeden zamyslený pohľad, hoc jeho zrak bol upriamený na cestu pred ním. Dúfala som, že pohľad naňho by vo mne mohol vyvolať staré city alebo aspoň ich náznak, no nič z toho neprišlo. Cítila som, sa zrazu nekompletná, no nie tak ako pred tým. Cítila som, že mi niečo chýba tak dlhú dobu, že som si nahovárala, že je to práve Louis. No teraz som si uvedomila, že to môžno vôbec nebol Louis. Môžno mi celý čas chýbala chuť do života. Môžno mi celý čas chýbalo milovanie samej seba.

,,Harry býva s vami?"Louisov zachrípnutý hlas vyplnil auto. Jeho otázka sa opakovala v mojej mysli niekoľkokrát a až po hodnej chvíli som mu bola schopná dať odpovedať na jeho otázku.

,, Zatiaľ nie," šepla som neistým hlasom ako keby bol Louis úplne cudzím človekom. ,, Celý rok cestoval po Európe, v priebehu pár dní by sa mal vrátiť," objasnila som mu hneď ako som na jeho tvári zbadala nechápavý výraz.

,,Och, to je dobre. Aspoň ma nezmláti," drzo sa uškrnul vracajúc všetku pozornosť k šoférovaniu auta.

Jeho slová vo mne rozvírili hnev.Mala som chuť naňho kričať, nadať mu a znova mu vyčítať všetko čo mi spôsobil. No nakoniec som všetok hnev vypustila spolu s mojím výdychom. Reagovala som na jeho otázku spomalene, aby som si bola istá, že v mojom hlase nie je stopa po hneve.

,,Spravil by len to čo si zaslúžiš Louis," povedala som to s vyrovnaným hlasom, neprezrádzal ani hnev a ani pokoj, čo bol môj zámer.

,,Ja viem, nemal som to povedať," venoval mi neistý pohľad. ,,J-a, prepáč, nie som si istý ako sa k tebe mám chovať. Pripadáš mi veľmi vzdialená," dodal, pričom svoju neistotu z pohľadu preniesol aj do svojho hlasu.

,,To je pravda, sme si vzdialení viac než som očakávala," bola to odmeranosť v mojom hlase, ktorá Louisa tak zaskočila. Vedela som to podľa jeho dlhého pohľadu dopadajúceho na moju tvár, hoc šoféroval a cesta pred ním mizla.

,,Ako to myslíš?"

,,Nie som si istá tým čo k tebe cítim," šepla som do priestoru, presne v tej chvíli ako sa objavila pred nami časť s panelovými budovami obsahujúcimi byty.

,,Poď rovno a potom zaboč doľava," navigovala som ho aj napriek tomu, že otváral ústa chcúc odpovedať na moje predošlé slová.

,, Počkať, ako nemôžeš vedieť čo ku mne cítiš? Predsa sme boli spolu tak dlh-," prerušila som príval jeho slov.

,,Louis, neboli sme spolu rok, stalo sa v mojom živote toľko veľa vecí a ty si pri nich nebol. Neboli sme vôbec v kontakte, myslím, že sa to odzrkadlilo na mojich pocitoch."

,,Nedokážem pochopiť ako to môžeš povedať," jeho hlas bol vyšší než predtým, čím mi naznačoval, že ním prechádza hnev.

,,Nedokážem pochopiť, že zo seba robíš teraz obeť. To mne bolo ublížené, nie tebe," prudko som vydýchla vzduch plniaci sa v mojich pľúcach, aby som sa aspoň trošku upokojila. ,,Tu mi zastav," dodala som keď sme boli pár metrov od budovy, kde sa nachádzal môj byt.