Ilúzie: Zradná krv

26. Kapitola

Bol čas odísť. Dym už začínal byť neznesiteľný, preto som Michaelovi venovala posledný pohľad.

„Dúfam, že sa smažíš v pekle, láska.“ Usmiala som sa a vyšla som z miestnosti. Poriadne som za sebou zavrela dvere, aj keď som videla, ako dym uniká popod ne. Cítila som štipľavý zápach dymu aj napriek tomu, že som dýchala cez zdrap nejakej látky. Rozkašlala som sa a zhodnotila som situáciu.

Musela som odtiaľ vypadnúť skôr, než sa tu zhrčí kopa ľudí. Nemala som náladu na spoločnosť, vlastne som sa cítila dosť unavene. Moje telo bolo unavené, ale ja som mala na práci ešte toľko vecí... Adam, Nela, tá otravná červenovlasá ženská, tí všetci mohli dnes umrieť. No ja som nevládala.

Určite počkajú do zajtra, teraz by som si mala ísť pospať. Pomaly som kráčala ku svojej izbe a nevšímala som si ľudí prechádzajúcich okolo mňa. Nevenovala som im pozornosť, až kým som neuvidela jeho. Bol to muž v kapucni, Poltergeist. Nikam nešiel, len stál na mieste a prebodával ma pohľadom. Jeho oči som mohla cítiť, aj keď som ich nevidela, opäť ich zakrýval tieň, v ktorom stál. Nevedela som prečo, no aj pri ňom moja nenávisť zvláštne vyprchala. Bolo to takmer ako pri Mine. Bolo to pretože ma predtým zachránil? Bolo to kvôli vďačnosti, ktorú som k nemu cítila? Nechcela som nad tým premýšľať, bola som príliš unavená. Preto som okolo neho prešla rýchlo, nechcela som, aby sa môj pohľad stretol s tým jeho, pretože som mala pocit, akoby mi videl až do duše. A to som ani nevidela jeho oči. Musela som sa nad sebou zasmiať. Ľudia tu na mňa mali až príliš veľký vplyv. Konečne som sa dostala k našej izbe a zaklopala som na dvere. Mina mi hneď otvorila dvere a odstúpila, aby ma pustila dnu. Rýchlo som ju prebehla pohľadom a zastavila som sa pri jej červených očiach. Plakala?

„Smrdíš od dymu...“ Ozvala sa potichu a ja som sa vyzliekla zo šiat. Mala pravdu, tie šaty bude treba vyprať a ja si budem musieť umyť vlasy, no ešte nie. Chcela som cítiť ten dym, pripomínal mi, čo som urobila a to mi dávalo dobrý pocit. Vlastne som na seba bola hrdá.  

„Bola som na opekačke.“ Odvetila som sarkasticky, ale potom ma to trochu zamrzelo. Nemala by som k nej byť taká... Nie k nej. Bolo v poriadku ubližovať iným ľuďom, ničiť ich a brať im životy, ale jej nie. Ona bola mojou druhou polovičkou, osobou, ktorá ma miluje bezpodmienečne. Stále som k nej cítila rešpekt, to silné puto, ktoré nás spájalo. Boli sme predsa rovnaké, nie? Prešla som k nej a rukou som sa natiahla k jej tvári. Jemne som ju chytila, akoby bola niečo krehké, niečo vzácne, čo musím ochraňovať za každú cenu.

„Mina... Vieš, ako sa cítim. Sme predsa rovnaké, nie?“ Spýtala som sa jej potichu a moje pery sa roztiahli do jemného úsmevu. „Ty si bola rovnaká a viem, že sa chceš vrátiť k svojmu pravému ja. Pretože toto sme my...“ Zdôraznila som a zasmiala som sa nad tým, ako správne to znelo. „Toto je naše pravé ja, toto je kým sme. Podvoľ sa tomu sestrička, prijmi svoju podstatu. Sme tu len my dve proti celému svetu, nikoho iného nepotrebujeme. Spolu sa dostaneme von a budeme si robiť, čo chceme. Ty a ja, vezmeme si, čo chceme a zničíme každého, kto sa nám postaví do cesty. Budeme šťastné.“

Videla som, ako sa jej rozšírili zreničky, no nevedela som, čo to znamená. Súhlasila so mnou? Bola vystrašená? Prvý krát som nedokázala prečítať jej tvár.

„Mist... Toto nie si ty. Zlosť ťa úplne ovládla. Neverím, že by si niekoho chladnokrvne zavraždila, aj keď si to zaslúžil,“ povedala Mina potichu a sklonila oči.

Prinútila som ju zdvihnúť hlavu. Musela som ju presvedčiť, ona musela byť so mnou. Musela byť taká, ako ja. Na začiatku sme predsa boli jednou, nie? Jedna duša, rozdelená do dvoch tiel. Potrebovala som ju. „Nerozumieš tomu. Mina, ja som slobodná! Aj ty si bola slobodná. Prečo si sa vrátila do tohto úbohého stavu? To nie je kým skutočne si! Prečo sa opäť väzníš tými zbytočnými pocitmi?“ Spýtala som sa nechápavo. Mina mi chytila ruky a stiahla ich zo svojej tváre, ale nepúšťala ma. Jej zovretie na mojich zápästiach zosilnelo a ona pokrútila hlavou.