Ilúzie: Zradná krv

3. Kapitola

Čakala som že ma zavezú do miestneho blázninca, no zdalo sa že mierime niekam inam.

„Kam ma to veziete?" Spýtala som sa zvedavo, no ani jeden z policajtov mi neodpovedal. Vzdychla som si a oprela som si hlavu o okno. Onedlho sa rozpršalo a ja som pozorovala dažďové kvapky stekajúce po okne, až kým som nezaspala. Môj spánok nebol pokojný, snívalo sa mi o monštrách a krvi. Bola som celkom vďačná, keď ma jeden z policajtov prebudil. Otvorila som oči a poobzerala som sa okolo seba. Parkovali sme na širokom parkovisku pri obrovskej budove podobajúcej sa na nemocnicu. Stále pršalo, obloha bola ešte tmavšia než predtým. Vytiahli ma z auta a začali ma ťahať k budove. Prečítala som si nápis na tabuľke vedľa vchodu. Stálo tam: Gotridová nemocnica pre duševne chorých.

Skvelé, poslali ma na súkromnú psychiatriu. Bola som trochu zvedavá. Aký je rozdiel medzi súkromnými a štátnymi zariadeniami? Je to tu krajšie alebo ošarpanejšie? Budova zvonku nevyzerala veľmi honosne, no nechcela som súdiť knihu podľa obalu. Jeden policajt bol taký milý že ma zakryl svojou bundou, aby som nebola celá mokrá. Vďačne som sa na neho usmiala.

Doviedli ma dnu a kráčali sme na recepciu. Jeden z policajtov sa rozprával s recepčnou a ja som si zatiaľ obzerala halu. Nevyzeralo to tu veľmi luxusne. Steny boli ošarpané, kde-tu sa z nich odlupovala farba a už dávno nemali bielu farbu. Podlaha bola dláždená obyčajnými sivými dlaždicami a pri stenách bolo pár zaprášených kresiel. Nevyzeralo to tak, že by sem na návštevy chodilo veľa ľudí. Bola som si istá, že ani mňa nepríde nikto navštíviť, veď moja rodina ma nenávidela a Adam ani nevedel, kam ma odvliekli. Vlastne som to nevedela ani ja. O tomto ústave som ešte nepočula a ani som nevedela, ako dlho som spala. Pokojne ma mohli previezť do inej krajiny. Na stenách viseli nejaké divné obrazy. Boli zvláštne, pochmúrne... Väčšina z nich vyjadrovala smrť, smútok alebo osamelosť. Ani jeden z nich sa mi nepáčil, no najhorší bol ten, na ktorom bol namaľovaný malý stolček na ktorom niekto stál a v ruke držal list. Nebolo tam namaľované telo vyššie od pasu, no domyslela som si, čo to vyjadrovalo. Bol to moment pred tým, než sa ten človek obesil. To nebol veľmi povzbudzujúci obrázok. Popravde to tu vôbec nevyzeralo priateľsky, skôr depresívne. Policajti podpísali nejaký papier a mňa prevzali dvaja muži v bielych uniformách, pravdepodobne zamestnanci psychiatrie. Chytili ma za ramená, každý z jednej strany a viedli ma k veľkému schodisku. Obaja boli svalnatí a vyzerali, akoby ma mohli prelomiť na poli, keby kladiem odpor.

„Kam ma vediete?" Spýtala som sa a pozrela som na jedného z mužov. Musel pozrieť dolu, bol odo mňa aspoň o dve hlavy vyšší.

„Musia ti spraviť pár vyšetrení, aby zistili, v akom si stave." Odvetil muž a zjavne sa ani neusiloval vykať mi. Bola som celkom rada, už som bola unavená z toho akože zdvorilého správania všetkých naokolo.

„Pár vyšetrení..." Zopakovala som. Čo so mnou chceli robiť? Vyšetrenia akože či som zdravá, alebo mi budú dávať ďalšie sprosté otázky ako ten hlúpy doktor Zellman? Dúfala som, že budem mať pokoj aspoň od toho.

Priviedli ma do miestnosti obkladanej bielymi kachličkami, ktorá sa podobala na biele operačné sály v nemocnici. Muži ukázali na biele lôžko v rohu miestnosti a prikázali mi, aby som si sadla. Poslúchla som, oni sa zatiaľ postavili ku dverám. Onedlho dnu vošla žena v dlhom bielom plášti. Mohla mať tak tridsať, mala gaštanové vlasy vyčesané do drdolu a zelené mačacie oči. Na jej líci bolo malé znamienko. Dobre som si ju obzerala, pretože tá žena bola zatiaľ to najzaujímavejšie, čo som tu videla. Bola drobnej, štíhlej postavy a pohybovala sa elegantne. Na jej tmavočervených perách sa zjavil úsmev.

„Katrina, teší ma, že ťa spoznávam. Som Sonja Petrova a počas tvojho pobytu na tomto mieste budem tvojou doktorkou. Dúfam, že si budeme dobre rozumieť." Povedala a ja som prikývla.