Ilúzie: Zradná krv

28. Kapitola

Ovácie divákov sa mi ozývali v ušiach aj po tom, ako ma odtiahli z arény. Otvorila som oči a uvidela som pred sebou stáť Eli. Jej oči boli stále červené, ale na jej tvári bol pevný kamenný výraz. Jej pery sa roztiahli do úsmevu hneď, ako sa naše pohľady stretli.

„Postarám sa o ňu,“ povedala dozorcom, ktorí ma vytiahli z arény. Nedôverčivo na ňu pozreli, no pravdepodobne sa s ňou nechceli hádať, keď bola práve v takejto nálade.

Čakala som, kým odídu, potom som zdvihla obočie.

„Brat umrel,“ povedala Eli neosobne a odvrátila pohľad.

Prešla som k nej. Nepoznala som jej brata ale bolo mi ľúto, že si týmto musí prechádzať.

„Mrzí ma to.“ Sledovala som, ako zaťala päste.

„To je v poriadku. Jeho smrť bola pomstená. Vďaka tebe. Ani neviem, ako sa ti môžem odvďačiť...“ Povedala potichu a ja som sa usmiala.

„To je v poriadku. Si moja priateľka. Pre priateľov by som urobila čokoľvek,“ zašepkala som jej a ona prikývla. Zdvihla zrak a pozrela do rohu miestnosti. Pozerala na kameru.

„Poďme. Videla som, ako ťa tá sviňa kopla do chrbta. Mám celkom fajn krém, určite pomôže. Aspoň tak sa ti odvďačím,“ povedala a ja som vedela, že nejde o nejaký krém. Chcela sa porozprávať niekde, kde by sme neboli pod Adamovým dozorom.

„Poďme.“

Vyšli sme z miestnosti a v tichosti sme kráčali po chodbách. Nevedela som, ako sa cítim. Na jednej strane som bola opojená pocitom víťazstva a moci, no na druhej strane som bola trochu vydesená z toho, čo som urobila. Jedno som však vedela naisto, zabitie Styx som si užívala viac, než by bolo zdravé. Mohla za to moja temná stránka? Bolo to tým, že môj mozog pracoval inak, ako by mal pracovať zdravý ľudský mozog? Alebo som bola len ďalším opovrhnutia hodným vrahom, ktorý ospravedlňuje svoje činy prázdnymi rečami?

Začínala ma poriadne bolieť hlava, tak, že som ani nevnímala bolesť v chrbte. Jemne som si pomasírovala spánok a sledovala som Elino temeno. Kráčala pokojne, neobzerala sa, aby ma skontrolovala. Verila mi a ja som verila jej.

Na chodbách nebolo veľa ľudí, väčšinou sme stretali len hliadkujúcich dozorcov. Nakoniec sme prešli k výťahu.

Zvedavo som pozrela na Eli. „Toto Adam dovolí?“ Spýtala som sa, pretože sa mi to nejako nezdalo.

„Pravdepodobne o tom ani nevie. Ukázalo sa, že kamery v tvojej prítomnosti nefungujú.“ Uškrnula sa Eli a ja som prevrátila oči.

„Ktovie prečo...“ Zamrmlala som a predsavzala som si, že sa o tom budem musieť porozprávať s Nathanielom. Nemohol predsa vyraďovať kamery, bolo to príliš podozrivé. Na druhej strane som bola šťastná, že Adam nemôže sledovať každý môj pohyb.

Vošli sme do výťahu a Eli stisla jedno z tlačidiel. Nestúpali sme dlho, ale aj tak som netrpezlivo klopkala prstami o stenu, pretože otravná výťahová hudba mi brala aj posledné nervy. Výťah zastal a ja som z neho vypadla, akoby horelo. Poobzerala som sa, moje oči hľadali nebezpečenstvo. Stáli sme na chodbe, nevyzerala tak honosne ako chodby dole, ale ani tak zanedbane ako chodby hore na psychiatrii.

„Tu sú apartmány dozorcov, pre tých, ktorý nemajú domov tam vonku. Pekne sa to tu zaplnilo, keď začala vojna. Predsa len, tu dole je to omnoho bezpečnejšie ako tam vonku... A to už je čo povedať, pretože toto je krvavý chaos,“ zašomrala Eli a hrabala sa vo vačku bielych nohavíc.

Prikývla som, ale ostala som ticho. Nechcela som jej povedať, že sa mi tento krvavý chaos začína páčiť. A ak sa mi páčilo toto... Zožierala ma zvedavosť, chcela som vedieť, aké to je vonku.