Ilúzie: Zradná krv

2. Kapitola

Okolo mňa pobehovalo stále viac a viac ľudí. Bolo to zvláštne, všetci kričali a naokolo blikali modré a červené svetlá. Cítila som sa ako v divadle, akoby som len sledovala príbeh zo svojho sedadla, akoby som bola úplne odosobnená, akoby ma to ani nezaujímalo. Cítila som, ako ma ťahajú preč od Leninho tela, ako ma zabaľujú do deky a berú do sanitky. Nezaujímalo ma to.

Môj svet sa prestal pohybovať v momente, keď tam dorazili policajti, už som viac nemohla predstierať človeka. Ľudia na mňa stále niečo kričali, pýtali sa ma otázky, no ja som ich nedokázala vnímať. V ušiach mi hučalo a hlava ma hrozne bolela, no to všetko mi bolo jedno. Pred očami sa mi stále odohrávala tá scéna, ako kľačí nad Lenou a zabodáva jej nôž do brucha, ako sa hrabe v jej orgánoch, akoby medzi nimi niečo hľadal. Už mi dokonca nebolo ani zle... Tú scénu som videla už tisíci raz. Nechcela som zatvárať oči, no ak som nežmurkala, začali mi slziť a štípať ma. Pocítila som, ako mnou niekto trasie... Nereagovala som, ľudia teraz nepatrili do môjho sveta. Znovu som si pred očami prehrala, ako som ho zabila a cítila som, ako sa mi pery roztiahli do úsmevu. Áno, cítila som pri tej spomienke radosť. Bola som šťastná, že som ho zabila a určite by som to urobila znovu. Bol to odporný vrah a násilník, špina ľudstva. Určite ublížil viacerým dievčatám, nie len Lene, zaslúžil si väčšie utrpenie, než som mu spôsobila ja. Takýto ľudia si zaslúžili pomalú a bolestivú smrť. Robili tieto myšlienky zo mňa zlého človeka? Ak áno, bolo mi to jedno. Už na tom aj tak nezáležalo. Zabila som a bol to skvelý pocit, nie preto lebo som sa cítila ako Boh, nie nemala som žiadne zvrátené narcistické pocity. Bol to skvelý pocit preto, lebo som svet zbavila jedného nechutného zmrda. Ktovie, koľko dievčat by po mne ešte zabil?

Zdvihla som obočie, keď sa môj zrak začal rozmazávať. Pomaly som sa ponárala do hmly, až kým som nestratila vedomie.

Prebudila som sa rovnako vyčerpaná ako som bola pred tým, než som odpadla. Neotvárala som oči, predstierala som, že spím, aby som sa mohla zorientovať. Stále som bola ostražitá, nemohla som veriť nikomu.

Počula som hlasy, niekto bol v miestnosti. Dvaja ľudia, potichu sa rozprávali. Prvý hlas patril môjmu otcovi, no druhý som nepoznala. Podľa zápachu čistiacich prostriedkov som si domyslela, že som v nemocnici, takže ten druhý hlas musel patriť doktorovi.

„Bude v poriadku?" Spýtal sa môj otec.

Začula som nejaké zašuchotanie papierov a potom tiché kroky.

„Vaša dcéra mala narazené rebrá a mierny otras mozgu. Na jej krku sme našli stopy po škrtení... Ale bude v poriadku. Keď sa prebudí, urobíme ešte nejaké testy a budete si ju môcť vziať domov." Povedal doktor a znelo to, akoby sa hrabal v papieroch.

Nechcela som, aby vedeli, že som hore. O chvíľu niekto vyšiel z miestnosti a otec si vzdychol. Takže sme osameli. Stále som nechcela, aby vedel že nespím. Bála som sa toho, čo by sa ma mohol pýtať. Začula som, ako sa dvere do mojej nemocničnej izby rozleteli a aj klopkanie vysokých opätkov na mramorovej podlahe. Poznala som tú chôdzu, bola to ona, moja macocha. Čo tu tá chcela?

„Thomas, zlato?" Zapišťala svojím otravným afektovaným hlasom bez ohľadu na spiacich, čiže mňa. Potlačila som chuť prevrátiť oči.

Priam som cítila, že s tým bojuje aj otec. „Áno Amanda?" Spýtal sa potichu s hranou trpezlivosťou v hlase.

„Prečo si pri nej? To nevďačné decko si tu vyspáva a ty tu zbytočne strácaš čas. Veď ti zavolajú, keď sa prebudí..." pišťala Amanda.

Premýšľala som nad tým, ako to, že som ešte neutiekla z domu. Vedela som, že otec s ňou odíde. Nevedela som, či mu tak veľmi záleží na jej ‚milej' osobnosti alebo umelých prsiach, ktoré jej zaplatil, no to bolo jedno. Tá ježibaba ho mala omotaného okolo prsta.