Ilúzie: Zradná krv

32. Kapitola

Pocítila som, ako ma opantáva panika a strach. Skutočný strach o niekoho, koho milujem... Musela som ísť, musela som nájsť svoju sestru. Rozbehla som sa ku dverám, nehľadiac na to, čo si pomyslia ostatní. Zastavila ma však Nathanielova ruka, ktorá chytila tú moju.

„Je to pasca! Nemôžeš tam ísť len tak! Chceš mu vbehnúť priamo pod nôž?" Osočil sa na mňa Nathaniel, akoby som bola len hlúpe decko. Vedela som, že má pravdu, ale teraz na tom nezáležalo. Keď išlo o Minu... Zožierala ma vina a vedela som, že musím urobiť všetko, čo je v mojich silách, aby som sa postarala o jej bezpečie.

Snažila som si vytrhnúť ruku z Nathanielovho zovretia, čo sa mi aj podarilo, no jeho ruku v okamihu nahradila Elina. Odtlačila Nathaniela a pozrela mi do očí.

„Ja viem, že máš o ňu strach, ale nemôžeš sa tam len tak vrhnúť... Upokoj sa a niečo vymyslíme. Spoločne nájdeme Minu a potom odtiaľto vypadneme..." Povedala rýchlo a v očiach som jej videla, že sa hnevá. Nevedela som, prečo sa hnevala, až kým sa neotočila k Nathanielovi a výraz na jej tvári nestvrdol.

„Ako si mohol?" Precedila cez zuby, ale ja som už nepočúvala. Potrebovala som sa dostať k svojej sestre. Cítila som, že je v nebezpečenstve. Musela som ju nájsť a musela som jej pomôcť. Vyslobodila som sa aj z Elinho zovretia a pokrútila som hlavou.

„Je to moja sestra!" Vykríkla som napäto a vybehla som z miestnosti skôr, než ma niekto stihol znovu zadržať.

Oni tomu nerozumeli... Mina bola v nebezpečenstve a oni tam chceli sedieť a vymýšľať plán. Toľko času som nemala. Ktovie, čo jej Adam urobil... Mučil ju? Moje vnútro sa zachvelo strachom a ja som vykročila rýchlejšie, takmer som bežala. Počula som za sebou kroky a aj ozvenu svojho mena... Vlastne oboch mien, no nezastavovala som, ani som nespomaľovala. Netrvalo dlho, než som našla prvú krvavú šípku. Kráčala som smerom, ktorým ukazovala a nevšímala som si Nathaniela a Eli. Nemohla som spomaľovať, nemohla som premýšľať nad ničím iným, len nad tým, čo mohol Adam urobiť Mine a do očí sa mi tlačili slzy bezmocnosti. Pocítila som štuchnutie a sklonila som zrak k svojej ruke. Eli mi podávala zbraň a ja som ju vďačne prijala.

„Ak sa tam chceš len tak vrhnúť, mala by si mať aspoň toto. Nemyslím si, že by to pomohlo proti Adamovi, ale pre každý prípad..." Povedala a ja som prikývla.

Nech je v poriadku, nech je v poriadku, nech je v poriadku.

Šípky nás viedli stále ďalej, až sme prišli ku dverám, ktorými som v živote nešla, no zhruba som vedela, čo sa za nimi môže nachádzať.

„To je miestnosť kde sedia diváci, keď prebieha niekoho trest..." Povedala Eli so zatajeným dychom a ja som pocítila, ako mi opäť od strachu stiahlo všetky vnútornosti.

Siahla som na kľučku. Tieto dvere museli byť vždy zamknuté a kľúče k nim mali pravdepodobne len dozorcovia a iný personál... Ak budú odomknuté...

„Nie..."Eli pokrútila hlavou. „Neotváraj ich... Nechoď dnu." Povedala, pretože ona už pochopila, čo nám pripravil Adam.

„Má pravdu. Nechceš to vidieť. A okrem toho, je to pasca... On sa s tebou hrá." Povedal Nathaniel a ja som na moment zavrela oči. Snažila som sa nejako pripraviť na to, čo ma čakalo za tými dverami. Vedela som, že to nebude dobré. Z pachu krvi a strachu sa mi dvíhal žalúdok, ale ja som musela ísť dnu. Aj keď to bola pasca, aj keď ma tam čakal Adam... Bola tam Mina. Vedela som, že tam je a preto som sa nemohla otočiť a odísť.

Stisla som kľučku a dvere sa otvorili. V miestnosti bolo prítmie, preto som dobre nevidela, čo ma tam čaká. Pootvorila som dvere a vošla som dnu. Moje oči si chvíľu zvykali na to prítmie a potom sa predo mnou zjavil groteskný pohľad. Podlaha sa dvíhala asi desiatimi stupienkami a na nich boli luxusne vyzerajúce kreslá. V kreslách sedeli ľudia, ktorých som nepoznala - ich oblečenie vyzeralo drahé, rovnako aj šperky a hodinky, ktoré zdobili mnohých z nich - došlo mi, že toto musia byť bohatí diváci a sponzori. Teraz však nevyzerali, akoby sa zabávali. Ich ruky boli priviazané ku kreslám žiletkovými drôtmi, ich sánky vylomené a ich jazyky len tak viseli z ich zdeformovaných úst... Ich horné viečka boli poprepichované rybárskymi háčikmi a natiahnuté tak, aby sa museli pozerať na divadlo, ktoré sa dialo za sklenenou stenou. Všetci títo ľudia boli nažive, ale očividne boli v ohromných bolestiach, pretože vydávali neidentifikovateľné bolestné vzdychy a výkriky a po lícach im stekali krvavé slzy. Bol to hrozný výjav, no nebola to moja sestra, preto som sa na to zvládla pozerať. Bolo zvláštne, ako veľmi ma život tu dole zmenil. Ešte pred rokom by som vracala, keby som niečo takéto videla v televízií, nie ešte v skutočnosti. Žena pri mne na mňa upierala prosebný pohľad a z jej úst vychádzali nejaké slová, ktoré som nedokázala definovať.