Ilúzie: Zradná krv

37. Kapitola - Koniec

Pozbierala som všetky sily a postavila som sa na nohy. Stále som sa opierala o stenu, pretože inak by som sa asi zosunula na zem, ale snažila som sa vyzerať silnejšie, ako som sa cítila. Nespúšťala som z neho pohľad, bála som sa, že keď ho čo i len na moment spustím z dohľadu, tak zmizne ako prízrak. Nechcela som, aby zmizol. Teraz mal rozhodnúť o mojom živote, o tom či bude pokračovať, alebo skončí, akoby som tu ani nikdy nebola. Vyzeral byť rozhodnutý, no nevedela som, aké bolo jeho rozhodnutie. Zdalo sa mi, že tam tak stojí hodiny, ale pritom to mohlo byť len pár sekúnd. V mojom vnútri vrelo, priala som si, aby prehovoril. Pohľadom ma prebodával a ja som cítila, ako mi naskakujú zimomriavky. Cítila som protichodné pocity. Chcela som sa ho dotknúť ale cítila som vinu. Nemala som sa takto cítiť, boli sme nepriatelia. Medzi nami bola priepasť, ktorá nás mala za každú cenu oddeľovať, tak prečo som medzi nami stavala mosty? Vošiel do miestnosti a zamieril ku svojmu bratovi. Keď zo mňa padol jeho pohľad, cítila som sa istejšie. Prikázala som si, aby som sa vzchopila a snažila som sa nabrať silu. Stále som nevedela, na čom som, no musela som sa prestať ľutovať. Stále som mala nejakú nádej.

„Vstávaj Alek, nemáme veľa času..." Zamrmlal a natiahol k nemu ruku. Alek vďačne prijal bratovu vystretú dlaň. Pri dverách som zaznamenala ďalší pohyb. Dnu nakúkal Sam, jeho oči rozdielnej farby ma opäť fascinovali rovnako ako prvý krát, keď som ich uvidela. Jeho pohľad sa zastavil na mne a jeho pery sa roztiahli do úsmevu.

„Som rád, že sa stretávame znovu." Povedal smerom ku mne a na jeho tvári svietil úsmev, ktorý mi dodal silu. Bol na rovnakom mieste ako ja, v podobnej situácii, ale pôsobil silne, vyrovnane. Aj ja som sa musela stať takou, nemohla som len zmätene čakať na to, čo sa stane.

„Nečakala som, že to bude za takých zvláštnych okolností." Odvetila som potichu a tiež som sa na neho smutne usmiala.

„Nič nie je až také zlé." Zašepkal mi, keď prešiel okolo mňa a sprisahanecky na mňa žmurkol. Prekvapene som sledovala , ako prešiel ku Alekovi, alebo Kazateľovi, ako som ho poznala ja. Jeho slová boli zvláštne, zdalo sa, že ich vybral veľmi starostlivo.

„Pripravený na útek storočia?" Spýtal sa Aleka s úsmevom a drgol mu do ramena.

Alek sa zaškeril a potom ho stisol v objatí. Pozrel na Nathaniela. „Ani nevieš, aký som rád, že si konečne dostal rozum."

„Ešte jedno slovo a rozmyslím si to." Podpichol ho Nathaniel ale jeho pery sa na moment roztiahli do úsmevu. „A teraz vypadnite, skôr ako si otec uvedomí, čo som spravil. Asi by ma stiahol z kože a vás stiahne tiež, ak sa nepoponáhľate."

Ani jeden z nich dlhšie neváhal a spoločne zamierili k dverám. S úsmevom som pozorovala, ako odchádzajú. Bola som rada, že budú v poriadku. Alek rozhodne nebol mojim nepriateľom, teraz už medzi nami vôbec nezáležalo na tom, kto je z akej rodiny. Vedeli sme, že to, čo naši ľudia dookola robili, nebolo správne. Vedeli sme aj to, že to nedokážeme zastaviť, preto jediná možnosť, ktorá ostala, bola odísť od toho všetkého.

Alek sa vo dverách otočil a pozrel najprv na mňa a potom na Nathaniela. „Verím, že nás osud opäť zvedie dokopy." Povedal a na pozdrav kývol hlavou. Potom zmizol za dverami a ja som s Nathanielom osamela. Nevedela som, čo mám od neho očakávať, preto som ho obozretne pozorovala. Opatrnosť nepripadala v úvahu, bola som príliš slabá na to, aby som proti nemu vôbec zdvihla ruku na svoju obranu a možno som ani nechcela. Teraz, keď sa moje spomienky dali dokopy, som vedela, že som mala rovnaké právo nenávidieť ho, ako on nenávidel mňa. Jeho ruky boli pošpinené krvou družky môjho brata, to on ukončil jej život. Spomenula som si na Renu, mladšiu sestru Eli, ktorá bola len o trochu staršia ako ja. Táto vojna mi ju vzala, niekoho, kto mi bol ako sestra a zanechala hlbokú jazvu na srdci môjho brata. Obom nám tento nezmyselný boj o územie a zdroje vzal blízkych ľudí, obaja sme cítili hnev a nespravodlivosť. No niečo v mojom vnútri chápalo, že to nemá žiaden zmysel. Už dávno bol preč ten čas, kedy by som bola schopná bojovať proti nemu. Bola som ochotná nechať ho, aby ma zabil. To by bol rozhodne lepší osud ako verejná poprava. Predstavila som si, ako sa stovky ľudí pozerajú, na môj potupný skon, ako skandujú a smejú sa, nevidia vo mne človeka, ale príšeru, jednu z tých druhých. Nathaniel ešte chvíľu pozeral za svojim bratom a potom sa otočil ku mne. Chcela som, aby sa vyjadril, potrebovala som vedieť, čo sa deje v jeho mysli. No on sa nehýbal. Pozeral na mňa a čakal. Až po chvíli som si uvedomila, že jeho pohľad je zrkadlovým odrazom toho môjho. Nevedel, ako som sa cítila. Toto bolo asi prvý krát, čo tomu tak skutočne bolo. Predtým si to všetko mohol prečítať, predtým nebolo nič, čo by som pred ním zatajila. No teraz to bolo inak, moje myšlienky boli len moje. Čakal na moju reakciu, nevedel, na čo som myslela.