14. Kapitola

622 27 2
                                    

Ležala som na svojej posteli a pozerala som do stropu, na ktorom sa trblietali hviezdy. Potrebovala som premýšľať, prísť na to, ako utiecť. Mohla by som požiadať Adama o pomoc, no stále som nevedela, či mu môžem veriť. Nie... Áno, povedal že ma odtiaľto dostane, no ja som odtiaľto nechcela odísť sama. Chcela som odísť s Minou, Michaelom, Gabriel a aj so všetkými ostatnými, s ktorými som sa tu spoznala. To by sa Adamovi nepáčilo. Musela som niečo vymyslieť sama.

Vedľa seba som počula Minin tichý dych.

„Vieš, môžeš sa nasťahovať do mojej izby..." Navrhla som a pozrela som na ňu.

Jej tvár pôsobila prekvapene, no nadšene. „Skutočne?"

Prikývla som. Chcela som ju mať blízko pri sebe, hlavne po tom, čo sa stalo dnes. Nepáčilo sa mi, keď bola v nebezpečenstve a ja som s tým nemohla nič robiť.

„A mohli by sme aj bojovať spolu, tak ako Tauru a Indra. Potom by nás nemohli postaviť proti sebe." Usmiala sa Mina a ja som sa pri jej slovách strhla. Nechcela som na to ani myslieť. Keby ma postavia do arény proti nej... Pre ňu by som aj vykrvácala. V očiach som jej videla, že to cíti rovnako. Také niečo sa nemohlo stať.

„Ale to znamená, že by som musela opustiť valkýry, nie?" Spýtala som sa a zahryzla som si do pery. Zdalo sa mi to ako zrada, keď pre mňa urobili tak veľa. Naučili ma bojovať a dali mi meno. Ochraňovali ma... No nemohla som odmietnuť Minu, bola to predsa moja sestra a ja som po ničom netúžila viac, než stáť po jej boku.

„Ony to pochopia. Vieš, rozumejú sesterskej láske viac než ktokoľvek iný." Povedala Mina a z tváre si odhrnula dlhé čierne vlasy. Vyzerala unavene. Na líci mala modrinu, zo súboja s Poltergeistom a pod očami tmavé kruhy. Až na tie modriny som vyzerala asi rovnako zničene.

„Dobre. Poviem im o tom pri raňajkách." Povedala som a zavrela som oči. Zahmatala som po Mininej ruke.

„Ja pôjdem za vedúcim dozorcom a oznámim mu o tej zmene." Povedala Mina a zívla.

„Dovolia nám to?" Spýtala som sa a pocítila som, ako mi Mina stisla ruku.

„Určite. Ale dávaj si pozor. Hlavne na otca. Onedlho zoberú na experimenty aj teba. Sme príliš cenné, pretože sme dvojčatá..." Povedala Mina a ja som prudko otvorila oči a pozrela som na ňu.

„Otec?" Spýtala som sa a zadržala som dych. Prečo o ňom hovorili, ale ja som stále nevedela, kto to je? Vedel, že som tu... Ako to, že sa mi ešte nepredstavil... Alebo...?

„Ako sa volá náš otec?" Spýtala som sa so zdvihnutým obočím.

Mina chvíľu mlčala a potom mi pozrela do očí. „Nemôžeš nič urobiť... Vždy je strážený a je to majster lží..." Zamrmlala vyhýbavo a odvrátila oči. Pevnejšie som jej stisla ruku a prinútila som ju, aby na mňa pozrela.

„Ako sa volá náš otec?" Zopakovala som svoju otázku neodbytne.

„Predstavuje sa ako Alexander Von Hennrik." Povedala Mina a ja som prikývla. Vlastne... Napadlo mi to hneď, ako mi povedali, že náš otec je riaditeľom tohto komplexu. Necítila som hnev, ani nenávisť, aj keď som si bola istá, že sa tieto pocity čoskoro dostavia. Nie... Cítila som len sklamanie. Sklamanie z toho, že môj otec je takýto človek. Už len to, že cudzí doktor, mi bol lepším otcom, než môj skutočný otec, bolo hrozné. Bolelo to... Vedieť, že môj otec ma sem dostal, že som pre neho nebola nič viac, než experiment a že mu bolo jedno to, že trpím.

Ako mohol byť niekto tak bezcitný?

Zavrela som oči a snažila som sa zaspať. Nebolo to také ľahké, pretože hlavou mi neustále behali otravné myšlienky. Nedokázala som sa sústrediť na to, aby som vymýšľala plán úteku, bola som príliš unavená. Nakoniec som sa ponorila do nepokojného spánku.

Ilúzie: Zradná krvWhere stories live. Discover now