Ilúzie: Zradná krv

23. Kapitola

Moju myseľ odnášalo preč, nikde ďaleko od tohto miesta a ja som za to bola vďačná. Už ma podrobili elektrickým šokom, bolesti a posledný experiment bol s červenou drogou. Dali mi jej dosť... Napumpovali mi ju do žíl. Musela som sa zasmiať. Nič nepomáhalo. Nedokázali prebudiť moju krvilačnú časť. Ostávala potichu, skrytá a nehybná. Cítila som jej prítomnosť a chvíľami som si želala, aby sa prebudila, len aby sa to skončilo. Vtedy, keď ma Adam držal v kamerovej miestnosti... Vtedy sa prebúdzala. Ani neviem, ako sa mi ju podarilo potlačiť, ale teraz som to celkom ľutovala.

Teraz ma však už nič nebolelo, červená droga odviedla svoju prácu tak, ako mala. Cítila som príjemné teplo rozlievajúce sa mojim telom a privrela som oči. Bolo to príjemné... Po dlhej dobe som sa cítila uvoľnene. Bolo to, ako ležať na chladnej hladine vody v horúci deň.

Zato na Adamovej tvári bola len iritácia.

„Pichnite jej ďalšiu dávku," zavrčal na doktorku Sonju. Opatrne na neho pozrela a vzdychla si.

„Pane... Už toho dostala dosť. Ďalšia dávka môže byť smrteľná," ozvala sa potichu doktorka a Adam k nej prešiel.

Chytil ju pod krk a ja som naklonila hlavu. Nedokázala som sa obávať o doktorku, nie v tomto stave.

„Povedal som, aby ste jej pichla ďalšiu dávku. Uisťujem vás, že neumrie." Adam sa na doktorku chladne uškrnul a potom prešiel ku mne. Chytil ma pod bradou a otočil mi hlavu tak, aby som na neho pozrela. Snažila som sa zaostriť, ale to nešlo tak rýchlo.

„Umrieš, až keď ti to dovolím, však?" Usmial sa na mňa a jeho úsmev vyzeral zvláštne úprimne.

"Áno," povedala som automaticky.

Teraz som nad takými vecami nechcela premýšľať, cítila som sa príliš dobre na to, aby som premýšľala o smrti. Doktorka prešla ku mne a na jej tvári som videla utrápený výraz.

Usmiala som sa. „To je v poriadku."

Pokrútila hlavou, ale aj tak mi pichla ďalšiu dávku Červenej drogy. Musela.

Svet okolo mňa sa roztočil a ja som zaklonila hlavu. Hlava ma rozbolela, akoby v nej vzplanulo peklo a ja som vykríkla. Všetko teplo sa vyparilo a s ním aj ten dobrý pocit, ktorý ma napĺňal. Keď som opäť normálne videla, zhlboka som sa nadýchla. Bolo to ako predtým... Tentoraz som však na to bola pripravená.

Miestnosť vyzerala inak. Na stenách bola zaschnutá krv, jej zápach mi vyrážal dych. Po zemi som videla pohádzané rôzne strieborné nástroje, mnohé z nich som ani nepoznala, no vyzerali desivo. Boli špinavé od krvi a niečo mi hovorilo, že tá krv patrila mne. Teraz ma už nedržali žiadne putá, preto som sa posadila a lepšie som sa rozhliadla po miestnosti. Táto halucinácia začala priamo, nie tak ako naposledy.

Začula som tiché vzlyky a zdvihla som pohľad. V kúte stála profesorka Sonja. Bola ku mne otočená chrbtom a rukami sa opierala o stenu. Ďalšie, čo som si všimla, boli ťažké železné putá na jej rukách. K nim boli pripevnené reťaze, ktoré sa krútili po zemi, ako jedovaté hady. Prekročila som reťaze a prešla som k doktorke. Položila som jej ruku na rameno a naklonila som hlavu.

„Ste v poriadku?" spýtala som sa potichu a ona sa ku mne otočila.

Pustila som ju a ustúpila som. Jej tvár... Bola prázdna.

Na mieste, kde mala predtým oči, bolo len prázdne miesto, rovnako to bolo aj s jej nosom. Na mieste, kde sa predtým nachádzali jej ústa bola len diera s ostrými zubami. Odtiaľ vychádzali zúfalé vzlyky. Cúvla som pár krokov a chytila som sa za hlavu. Musela som ostať pokojná, veď to boli len halucinácie...