Ilúzie: Zradná krv

21. Kapitola

Neisto som zaklopala na Michaelové dvere. Potrebovala som sa uistiť, že je v poriadku. Z jeho izby som počula hrať tichú hudbu, takže som vedela, že je vo vnútri.

„Kto je?" Ozval sa jeho podozrievavý hlas spoza zavretých dverí.

„To som ja, Mist." Povedala som s obavou v hlase. Udialo sa toľko vecí... Potom ako bola Gabriel zavraždená... Michael musel trpieť rovnako, ako som trpela ja. Oni dvaja sa predsa poznali a priatelili omnoho dlhšie, chápala som, že ho to vzalo.

Otvoril dvere a ja som uvidela jeho prepadnutú tvár. Vyzeral skutočne zničene, zabolelo ma srdce, keď som videla jeho červené oči a kruhy pod nimi. Bez pozvania som vošla do jeho izby a pozrela som na porozhadzované veci a rozbité sklo na zemi. Takže som sa obávala oprávnene, Michael bol skutočne zničený. Nevedela som, ako mu pomôcť. Ešte nikdy som sa neocitla v takejto situácií, nevedela som, ako ho rozveseliť. Nemohol ostať v takomto stave. Ak by ostal... Zabili by ho. Tu neprežil nikto slabý. Musela som ho nejako dostať na iné myšlienky.

Sadol si na posteľ, s pohľadom skloneným vedľa neho. Sadla som si vedľa neho a zahryzla som si do pery. Nemohla som prísť aj o neho... Bol v nebezpečenstve, ale ja som nevedela, ako ho ochrániť.

„Ako sa cítiš?" Spýtala som sa ho, aj keď som si bola vedomá toho, ako hlúpo tá otázka musela znieť.

Pokrútil hlavou a ja som na neho pozrela. Po líci mu stiekla slza. Otočila som sa k nemu celým telom a objala som ho. Chcela som mu ukázať, že nie je sám, no nevedela som, ako inak. Pritisla som ho k sebe, no jediné, čo som z neho cítila, bol mrazivý chlad.

„Michael, povedz mi to... Môžeš mi veriť. Nikdy by som ťa nezradila." Pošepkala som mu, no on ma chytil za ramená a trochu ma od seba odtisol, aby mi pozrel do očí. Nechcela som vidieť jeho oči, bála som sa, že uvidím jeho bolesť. Nechcela som vidieť jeho bolesť, pretože som vedela, že jeho bolesť je horšia, než tá moja... Príliš by to bolelo.

Zdvihol mi tvár a prinútil ma pozrieť mu do očí.

Nemusel nič hovoriť, skutočne mi stačil jeden pohľad. Bol zničený... Z muža, ktorý bol predtým veselý a silný, ostala len troska. Jeho zrenice boli až príliš rozšírené a jeho viečka klesali.

„Dopekla... Dal si si Červenú drogu?" Spýtala som sa, pretože niečo si dať musel. Takéto oči by rozhodne nemal, keby si niečo nepichol.

Pokrútil hlavou a ja som vystrašene vstala. Vedľa postele som uvidela pár prázdnych striekačiek, ako odhodené ležia na zemi.

„Čo to je?" Spýtala som sa Michaela vystrašene. Tých striekačiek tam bolo príliš veľa... Pokúsil sa zabiť?

Michael ma chytil za ruku a pritiahol ma k sebe. Pritlačil ma na posteľ a nahol sa nado mňa. Po líci mu stekali slzy a jeho oči boli privreté.

„Je to všetko moja vina..." Vzlykol a pohladil ma po tvári. Snažila som sa spod neho vyslobodiť, ale chytil mi zápästia a s bolesťou mi pozrel do očí.

„Michael! Čo si si dopekla pichol?!?" Spýtala som sa ho naliehavo. Jeho stisk na mojich zápästiach bol silný, bolelo to, no to mi teraz bolo ukradnuté.

„Heroín... Pervitín?" Pokrútil hlavou a na líce mi dopadla jeho slza. „Ja neviem..."

„Kde si to zobral?" Spýtala som sa a premýšľala som, čo robiť. Dal si toho príliš veľa? Čo ak sa predávkoval? O takých drogách som nevedela nič a bála som sa. Nemohla som prísť aj o neho.

„Si... Si v poriadku? Nepredávkoval si sa, však?" Spýtala som sa potichu a cítila som, ako sa v mojich očiach zbierajú slzy.

Pozrel na mňa, akoby si až teraz uvedomil, kto som a jeho oči sa rozšírili. Povolil zovretie na mojich zápästiach a pokrútil hlavou.