Ilúzie: Zradná krv

22. Kapitola

Pokrútila som hlavou. Keby to bolo také ľahké, jednoducho ho zabiť...

„Adam to tu o pár dní prevezme. To znamená, že bude mať so sebou ochranku všade, kam sa pohne," povedala dozorkyňa a vzala od Sama mokrú handričku. Prešla ku mne a začala mi zotierať zaschnutú krv z rozbitej pery. Teraz som si ju konečne mohla lepšie prezrieť. Prvé, čo som si všimla bola jej dokonalá pokožka farby čokolády a jej veľké oči karamelovej farby, ktoré na mňa ustarostene pozerali spod hustých mihalníc. Jej dlhé čierne vlasy boli stiahnuté do nedbalého konského chvosta. Jej tvár bola skutočne dokonalá, preto som sa ani nečudovala, že mi predtým pripomenula anjela. Skutočne vyzerala, akoby mi ju zoslalo nebo.

„Ako sa voláš?" spýtala som sa jej. Potrebovala som vedieť meno ženy, ktorá ma zachránila aj napriek tomu, že bola dozorkyňa. Mohlo jej to byť jedno, nebola som jej zodpovednosťou a aj napriek tomu sa rozhodla, že mi pomôže.

„Eli Croverová. Teší ma." Milo sa usmiala a s handričkou pokračovala na môj krk. Trochu som sykla, keď som pocítila, ako ma alkohol zaštípal v rankách po Adamových zuboch.

„Ďakujem ti, Eli. Keby ste ma nenašli... Ani neviem..." Nepokračovala som, lebo som si nebola istá, čo povedať. Vedela som, čo by sa stalo, no premýšľala som nad tým, či by to tak nebolo lepšie.

„Ale jednému nerozumiem. Prečo si mi pomohla?" spýtala som sa nechápavo a sklonila som zrak na svoje ruky. Okolo zápästí som mala modriny, odtlačky Adamových rúk.

„Viem, aký je Adam. Vedela som, že je zlý človek, už veľa krát som videla, ako niekomu ublížil... Je to hrozné, že s tým nemôžu nič robiť..." povedala trpko a pokrútila hlavou. „A my dievčatá predsa musíme držať spolu, nie?"

Musela som sa zasmiať nad tým, aká som bola naivná. Myslela som si, že Adama poznám... Stačilo pár milých slov a náznak priateľstva a ja som mu uverila. Bola som taká hlúpa. A doplatila som na to. Nemala som mu veriť. Vôbec som ho nepoznala.

Sam prešiel ku mne a podal mi malú fľašku.

„Čo to je?" spýtala som sa a vzala som si ju.

„Nejaký alkohol. Dal mi to Kaz, no myslím, že ty to potrebuješ viac." Smutne sa usmial a ja som tú pálivú tekutinu do seba naliala, akoby to bola voda. Pochybovala som, že sa budem cítiť lepšie, no mohla som to skúsiť.

„Myslím, že poriadna sprcha by ti urobila dobre. Pomôžem ti a pozriem sa na tvoje zranenia, fajn?" navrhla Eli a ja som prikývla. Skutočne som potrebovala sprchu. Cítila som sa špinavá... Nevedela som, či sa mi ten pocit podarí zmyť vodou.

Eli mi pomohla vstať a zaviedla ma do Samovej kúpeľne. Pozrela som na seba do zrkadla a musela som sa trpko zasmiať na tom, ako som sa stihla zmeniť.

Moje vlasy boli strapaté, pod očami som mala tmavé kruhy. Na jednom líci som mala modrinu a moja pera ešte stále krvácala. Najhoršie však boli tie oči. Nechcela som uveriť, že sú to moje oči... Boli také... Mŕtve.

Kedy sa zo mňa stala táto osoba? Vyzerala som mŕtvo... Rovnako som sa aj cítila.

„Môžem?" spýtala sa Eli a položila ruku na moje rameno.

Verila som jej. Prečo by ma zachraňovala, keby mi chcela ublížiť? Preto som prikývla a nechala som ju, aby mi zvliekla sveter. Pustila vodu a ja som si zatiaľ stiahla aj roztrhané tričko. Moje rifle ostali v kamerovej miestnosti.

Objala som sa rukami a Eli na mňa šokovane pozrela. Určite si moje telo musela všimnúť už predtým, keď ma tam našli, teraz si ma však mohla prehliadnuť poriadne.