Ilúzie: Zradná krv

9. Kapitola

Ležala som na svojej posteli s privretými očami a cítila som sa príjemne. Samozrejme, za to mohla červená droga. Cítila som Michaelovu ruku na svojom boku a počula som jeho tichý, pravidelný dych. Droga pomaly vyprchala a ja som pocítila hlad. Opatrne som sa vymanila z Michaelovho objatia a skúmala som jeho spiacu tvár. Keď spal, vyzeral tak uvoľnene a nevinne, možno až bezbranne. Skúmala som jeho anjelskú tvár. Bol dokonalý, mal ostro rezanú tvár, no prekvapivo plné pery. Jeho dva piercingy dodávali jeho dokonalej tvári rebelský tón. Tmavé vlasy mu padali do tváre a ja som mu ich chcela odhrnúť, no nechcela som ho zobudiť... Zaškvŕkalo mi v bruchu a tak som potichu vstala z postele a zamierila som k skrini. Až teraz som si všimla asi desať krabíc nahádzaných v kúte mojej izby. Zvedavo som k nim prešla a jednu z nich som otvorila. Bolo v nej nejaké oblečenie, ale aj pár vecí, ktoré by sa mi mohli hodiť. Vytiahla som z krabice hodinky a pozrela som sa na čas. Bol čas na večeru. Vzdychla som si, umierala som od hladu. Ráno ma od raňajok odtiahli dvojčatá, namiesto obeda som bojovala... Ostaté veci si môžem pozrieť aj neskôr. Čo to vlastne bolo za veci?

Spomenula som si na to, čo vravela doktorka Sonja o daroch... Bolo možné, že mi nejaký diváci poslali tieto veci? Vďačne som z krabice vybrala obyčajné modré rifle a voľné tričko. Potom som na seba hodila mikinu a pozrela som na Michaela. Premýšľala som, či mu mám napísať nejaký odkaz, no potom som ten nápad zamietla. Určite mu dôjde, že som šla na večeru.

Pretrela som si oči a vyšla som zo svojej izby. Kľúč som si zavesila na šnúrku na krk a vybrala som sa po chodbe smerom k jedálni. Okolo mňa kráčali ľudia, no ja som im nevenovala pozornosť. Bola som pripravená brániť sa, keby niekto zaútočil. Rozhodla som sa, že sa len tak nenechám zabiť... Som predsa valkýra, som bojovníčka. A zvládla som prekonať bolesť... Neplánovala som sa nechať zabiť iným pacientom.

Kráčala som chodbami, ruky zastrčené vo vačkoch riflí. Na hlave som mala kapucňu, ktorá mi zakrývala tvár. Kráčala som rýchlym krokom, síce som sa neponáhľala. Až teraz som si všimla, že hore v rohoch sú umiestnené kamery. Boli aj tam dolu, keď sme sa tam ráno vkradli? Videl nás niekto? A prečo som vôbec s nimi išla? Dokonca ma nazývali iným menom.

Možno si pichli príliš veľa červenej. Nechcelo sa mi nad tým rozmýšľať, radšej som pohľadom kontrolovala tváre ľudí idúcich oproti mne.

Začula som povedomí hlas a zbystrila som sluch. Oproti mne kráčala skupinka dozorcov a nahlas sa smiali. Ten hlas...

Hnev mi začal napĺňať žily ako nejaký jed. Cítila som, ako sa mi ruky začínajú triasť a tak som ich zovrela v päste. Zhlboka som sa nadýchla a snažila sa upokojiť. Jeho tvár som zazrela v momente, kedy zazrel on mňa. Otočila som sa a vykročila som späť, odkiaľ som prišla.

Vedela som, že kráča za mnou. Zavrčala som a pridala som do kroku. Na okamih som sa otočila, aby som sa pozrela, či ma nasleduje.

Zazrela som Adamovú tvár, v jeho očiach som videla ospravedlnenie.

„Katy, stoj!" Kričal za mnou.

„Vypadni!" Zakričala som a rozbehla som sa. Utekala som po chodbách a narážala som do ľudí. Počula som, že beží za mnou, no nechcela som sa k nemu otočiť. Stačil mi jeden pohľad na toho zradcu. Čierna uniforma mu veru sekla. Cítila som, že sa približuje a tak som zrýchlila. Nechcela som sa s ním teraz rozprávať, nechcela som ho počúvať, nechcela som s ním nič... Chcela som, aby zmizol, aby sa vyparil, alebo aby nikdy ani neexistoval. Tú bolesť som musela znášať kvôli nemu. Keď som ho tu zazrela, došlo mi to. To on ma sem musel dostať... Takže preto som tu... Bola to pasca.

Zdrapil ma za ruku a prinútil ma zastať.

„Dovoľ mi, aby som ti to vysvetlil!" Naliehal na mňa, no ja som len vycerila zuby a vytrhla som si ruku. Udrela som ho do tváre, až som si oškrela hánky. Prsty ma zaboleli, ale stálo to za to. Kým sa stihol spamätať, dala som sa do behu. Utekala som po dlhých chodbách, ktorými som ešte nikdy nešla. Nebol tam takmer nikto, len občas okolo mňa prešiel niekto v bielom plášti. Zastala som, aby som chytila dych. Zdalo sa mi, že počujem spoza rohu nejaký ruch a tak som vbehla do prvej otvorenej miestnosti. Potichu som zavrela dvere a hľadela som cez kľúčovú dierku, ako okolo bežia nejaký dozorcovia.