Ilúzie: Zradná krv

34. Kapitola

Mala som pocit, že kráčame hodiny. Moje nohy boli ťažké, akoby boli uväznené v okovách. Nemohla som pozrieť do tváre ľuďom, ktorí kráčali vedľa mňa. Cítila som žiaľ, ale to nebolo všetko. Čo sa stalo s Eli? V hlave sa mi premietali tisíce scenárov, jeden horší ako druhý. Mučili ju? Bola v bolestiach? Aký krutý osud jej Adam pripravil? Zožieral ma strach a pocit viny. Mohla som za to ja, mala som tam ostať, mala som ju ochrániť. A ak by to nešlo,mala som sa za ňu obetovať. Ako som to mohla dopustiť? Ako som ju mohla ponechať takému hroznému osudu? Poznala som Adama, preto som vedela, že je ešte nažive, ale určite nebola v poriadku. Samozrejme, Adam ju nakoniec zabije, ale rozhodne jej nedá dar rýchlej smrti. Eli bola kvôli mne odsúdená na dlhé a pomalé muky. Nevedela som, ako s tým budem môcť žiť. Mala som to byť ja, to ja som mala ostať na tom útese. Ostatní mohli byť slobodní. Prečo som jej dovolila, aby sa za mňa obetovala? Stále som pred sebou videla jej tvár osvetlenú poslednými lúčmi svetla, jej oči zaliate slzami, stále som počula jej hlas. Jej slová boli ako ihly, ktoré prebodávali moje srdce.

Viac ako dážď na púšti.

Tie slová vo mne vyvolali niečo, čo nedokázal ani Nathaniel. Cítila som v nich nostalgiu, vedela som, že som ich počula, aj povedala už tisíc krát.

Prečo som sa tak cítila? Prečo vo mne vyvolala tieto pocity? To čo vo mne vyvolala premohlo všetky pocity, aké som kedy ku komu cítila.Všetko sa mi zdalo falošné, keď som počula jej slová. V tom momente boli pravdou len slová vychádzajúce z jej úst.

„O pár minút tam budeme, musí to byť blízko." Zazneli slová, no ja som im nevenovala pozornosť. Snažila som sa znovu nájsť spomienky, ktoré sa zjavili, keď som padala. Teraz som ich ale nedokázala nájsť, neboli v mojej hlave, ostali mi len spomienky na spomienky, chabá ozvena toho, čo som videla predtým. Ako to bolo možné? Čo sa dialo s mojou mysľou? Čím viac som sa snažila rozpomenúť, tým viac som zabúdala. Pocítila som náhlu bolesť hlavy a roztriasli sa mi kolená. Niekoho ruka dopadla na moje plece.

„Si v poriadku?" Spýtal sa Sam a ja som na neho pozrela. V jeho očiach sa zračili obavy, ako vždy ho viac trápili starosti o iných, ako starosti o seba.

Prikývla som, ale potom som pokrútila hlavou.

„Nie, nie som. Na niečo som si spomenula, keď som padala..." Začala som, no stíchla som, pretože som si uvedomila Nathanielov pohľad.V jeho očiach sa zračila obava, no nevyzeralo to, akoby sa obával o mňa. V jeho očiach bolo niečo temné, niečo nespokojné, niečo, čo ma desilo. Môj šiesty zmysel mi vravel, aby som bola ticho.Nemohol zistiť, že som si spomenula na... Na čo som si vlastne spomenula?

„Načo si si spomenula?" Spýtal sa Kazateľ a jeho hlas znel povzbudzujúco, na čo Nathaniel zavrčal.

„Nech to bolo hocičo, nebolo to skutočné. Keď je telo v ohrození a myseľ je presvedčená, že sa blíži smrť, môže si vytvoriť rôzne falošné predstavy a spomienky." Povedal Nathaniel a znel nahnevane. Jeho slová ma neupokojili, pretože niečo vo mne kričalo, že mi nehovorí pravdu. Jeho vysvetlenie bolo príliš rýchle a príliš agresívne. Bola som vystrašená a cítila som sa ako myš zahnaná do kúta.

Pokrčila som plecami. „Máš pravdu, myslím, že som už o niečom takom počula"

Nechcela som klamať, ale moja intuícia ma presviedčala, aby som viac nehovorila. Nathaniel prikývol a temnota z jeho očí zmizla.Odvrátil odo mňa pohľad, no stále som na sebe cítila pohľad niekoho iného. Kazateľ na mňa pozeral, ale ja som na neho nepozrela, bála som sa, že by si to Nathaniel všimol. Nevedela som, prečo mám odrazu taký strach z Nathaniela, no nemohla som sa zbaviť pocitu, že niečo s ním nie je v poriadku. Zdalo sa, že aj on si uvedomoval, že sa niečo deje, pretože svaly na jeho krku boli napnuté a jeho ruky zovreté v pästiach. Náhle zastal a otočil sa ku mne. Tiež som zastala a mala som čo robiť, aby som ukryla strach, ktorý ma náhle ochromil. Jeho oči boli chladné ako ľad, ale jeho pery sa vykrivili do úsmevu. Zdvihol ruky a ja som sa mykla, očakávajúc úder. On mi namiesto toho chytil tvár do dlaní a naklonil sa ku mne. Okamžite som pocítila, ako všetok strach odchádza, tak ako aj naposledy, ale teraz som mala pocit, akoby to bolo hrozne neprirodzené. Priložil pery na tie moje a ja som zavrela oči. Mala som pocit, akoby ma napĺňal sladký jed, akoby mi bral slobodnú vôľu a uväzňoval ma vo svojej pavučine.